Komédie sa na Slovensku každý bojí, ona sa však nemieni zavrieť doma, ak raz bola trápna. Bude trápna ešte stokrát.
Posledných šesť rokov vraj nerobí nič iné, len odpovedá na otázky, či jej nevadí byť zaškatuľkovaná ako komička. Nevadí a som za to šťastná, vraví herečka ZUZANA KUBOVČÍKOVÁ ŠEBOVÁ.
V rozhovore pre SME hovorí, že aj vďaka humoru zvláda odlúčenie počas pandémie. No tvrdí, že humor môže byť niekedy aj cestou do pekla. Najmä vtedy, ak si ostatní myslia, že ona je tou, čo musí všetkých rozosmiať.
V seriáli Hniezdo hráte sociálnu pracovníčku, ktorá pomáha bezdetným párom pri adopciách. Nie je to komická rola, ktorými ste známa. Sadla vám?
Na dramatické postavy som zvyknutá najmä z divadla, ale ani v seriáloch Odsúdené alebo ZOO som nehrala vyslovene komické postavy. Keď prišla ponuka na túto rolu, zvažovala som najskôr, či to zvládnem časovo, keďže som teraz na materskej dovolenke.
Režisér Braňo Mišík mi vtedy povedal, no veď prečítaj si to, uvidíš. Zhltla som to za dva večery, po každom dieli som bola šťastná, že mám v ruke ďalší scenár a nemusím čakať týždeň ako diváci. Postava, ktorú mi zveril, sa mi veľmi páčila, aj jej dve dejové linky, pracovná aj súkromná. Teší ma, že si seriál obľúbili aj diváci.
Bol pre vás v niečom novinkou?
Anonymný pôrod. Vedela som o hniezdach záchrany, netušila som však, že existuje aj niečo takéto, aby sa predchádzalo nešťastným a tragickým pôrodom, ako sa vraví „kade-tade“.
Je pozitívne, že sa vymyslelo niečo takéto, mamička môže prísť odrodiť do nemocnice a nechať bábätko rovno tam. Obaja sú chránení lekárskou starostlivosťou a majú vyššie šance na prežitie.
Ťažko sa súdi, z akých dôvodov sa matka ocitne v takejto situácii, ale určite je to aspoň pekné gesto pre dieťa. Je to preň šanca.

Ako vnímate rozhodnutie vzdať sa vlastného dieťaťa z pozície matky?
Absolútne si to neviem predstaviť, hoci isto sú prípady, keď sa žena ocitne v situácii, keď nevidí iné východisko. Návšteva trenčianskej pôrodnice, v ktorej sme natáčali, bola pre mňa veľmi silným zážitkom.
Úplne ma to vrátilo v čase, keď som pred dvoma rokmi rodila ja. Točili sme s dvojdňovým bábätkom. Keď som sa mu prihovárala v scéne, že sa nemusí báť, lebo mu určite nájdem dobrých rodičov, bolo to pre mňa veľmi dojímavé.
Chvalabohu, naše seriálové bábätko maminku malo, čakala ho na chodbe, takže sme spolu aj mohli prehodiť pár slov. Ďalšia mamička mi chcela ukázať svoje dvojičky predčasniatka, tak som ich išla aspoň pohladkať cez sklo inkubátora, bolo to celé veľmi milé a ľudské.
Ako vás pri takej ťažkej téme viedol režisér?

V emocionálne vyhrotených situáciách nám povedal, že na to môžeme ísť úplne od srdca, svojimi slovami.
Nebazíroval na textoch, nechal nás, aby nám to bolo čo najprirodzenejšie. A to je vždy pekné, ak vám režisér dôveruje a väčšinou to všetkému pomôže, aby situácie boli prirodzené.
Na dialógoch často úspech seriálov stojí aj padá.
Asi sa mi ešte nestalo, aby som čítala taký dobrý scenár. Kým som nedočítala dvanásty diel, bola som ako na ihlách. Mala som vlastnú predstavu, videla som v hlave dejové linky a vždy došlo k takým zvratom, aké by som sama nevymyslela.
Ukazuje to, že hoci môžeme byť dobrými a slušnými ľuďmi, v jeden deň sme na jednej strane brehu a druhý deň pokojne skončíme na tom opačnom. Vzhľadom na nečakané okolnosti alebo činnosť a vplyv ľudí okolo nás.
Lákajú vás v súčasnosti dramatické roly viac alebo sa budete radšej vracať k svojim komickým postavám?
V povolaní herca sa naozaj nedá predstavovať, čo bude ďalej alebo rozhodovať, že len jedna cesta je správna. Aj v divadle som sa vždy tešila z akejkoľvek postavy. Posledných šesť rokov nerobím nič iné, len odpovedám na otázky, či mi nevadí, že som zaškatuľkovaná ako komička.