Divadlo či literatúra, umelecké prostredie, kde občas umierajú hrdinovia ako na bežiacom páse. A na vine sú slová. Švajčiarsky autor Joël Dicker vyvolal svojou špekulatívnou detektívkou Pravda o afére Harryho Queberta záujem, jeho Zmiznutie Stefanie Mailerovej, ktoré práve vyšlo v slovenčine, vás skrátka nepustí. Dôvod na rozhovor. A tak sme vytvorili príjemný videomost medzi Ženevou a Bratislavou.
V knihe Zmiznutie Stephanie Mailerovej máte bizarnú scénu, v ktorej spomínate mäsiara z Bratislavy. Do jeho skladu chodili boxovať deti a ako boxerské vaky im slúžili zavesené polovice kráv. Ako ste prišli na túto epizódu?
Je veľmi ťažké povedať, odkiaľ vlastne tento príbeh ku mne prišiel. Nepamätám si, za akej situácie sa zrodil, ale príbehy okolo nás existujú, niekto ich niekde povie a mne sa tento uložil kdesi hlboko do mysle. A keď som vytváral pozadie jednej z postáv, vynoril sa ako súčasť príbehov o ľuďoch z Európy, ktorí žijú v New Yorku.
Nemám žiadne rodinné putá a prepojenie s Bratislavou, ale pre mňa je radosť rozprávať príbehy a počúvať ich. Aj tento sa kdesi na mňa prilepil a zdal sa mi dobrý na charakterizovanie minulosti jednej z postáv
Čo vás fascinuje na Spojených štátoch? Ste Švajčiar, píšete po francúzsky, ale všetky vaše tri publikované romány sa odohrávajú za veľkou mlákou...
Trávil som od detstva každé leto v USA. Keď som sa rozhodol, že budem písať a rozprávať príbehy, uvedomil som si, že chcem rozprávať o niečom, čo nie je môj domov, čo nie som ja, ale pritom chcem vystihnúť atmosféru, krajinu a ľudí tak, aby to bolo uveriteľné. Tak som príbehy svojich kníh preniesol do krajiny, ktorá neexistuje, nie je to môj domov, ale podobá sa na tú Ameriku a jej východné pobrežie, ako som ho zažil ja.
Pre mňa, Ženevčana, sa tak Spojené štáty stali pozadím pre príbehy, lebo je to ďaleko, ale zato atmosféru tam poznám, strávil som tam istý čas. Mohol som tak vytvoriť istú hranicu medzi mnou, Joëlom v Ženeve a rozprávačom príbehu v knihe. Ten istý príbeh by sa asi v Ženeve odohrával inak, bol by to príbeh o mojej realite a nie o akomsi fiktívnom mestečku na pobreží Štátov.
(zdroj: Archív SME)V knihe o Stephanie Mailerovej nás vediete cez labyrint postáv, v ktorej má postupne takmer každá možný motív na vraždu. Čo vás na zločine psychologicky fascinuje?
Keď začínam písať príbeh, vlastne nemám plán. Idem rozprávať a pátrať, snažím sa postavy nerobiť ploché. Vyšetrovanie je pre mňa dobrý trik na odhaľovanie podstaty jednotlivých postáv. Vyšetrovanie je vlastne odhaľovanie príbehov a motívov. A keďže hovoríme o zločine, hovoríme aj o mimoriadnych udalostiach.
Na jednej strane je to detektívka, sú tam vraždy, telá, vyšetrovatelia, ale na strane druhej vždy sú okolo ľudia. Zločin a vyšetrovanie sú len spôsobom, cez ktorý rozprávam príbehy postáv. Dokonca si myslím, že tie postavy by mohli spokojne existovať aj bez tých zločinov. Ale možno by to znamenalo menej čitateľov, lebo zločin vytvára nitku príbehu, ktorá jednotlivé postavy spája.
