Do sveta organizovaného zločinu na Slovensku prenikol ako máloktorý publicista. Výsledkom jeho dlhoročného pozorovania slovenského podsvetia je rozsiahla publikácia Slovenská mafia plná množstva príbehov, ale aj faktov, ktoré zaznamenávajú zrod, pobyt „na výslní“ aj zánik jednej verzie mafie. Ján Petrovič.
„Slovenská mafia je najkomplexnejším spracovaním dejín organizovaného zločinu na Slovensku od pádu komunizmu až po súčasnosť.“ Tvrdí sa o vašej knihe a po jej prečítaní s týmto postrehom treba súhlasiť. Prečo ste sa rozhodli pre túto tému?
Organizovanému zločinu na Slovensku – označenie mafia nie je asi celkom presné, ale každé zločinecké zoskupenie, ktoré chce byť napichnuté na štátny aparát a ovládať nejaké teritórium, môžeme takto pomenovať - sa venujem od konca deväťdesiatych rokov, keď som robil v Slovenskej televízii. Viacerým kolegom sa nechcelo tejto téme venovať, v tom čase bola mafia veľmi aktívna, agresívna, násilnícka a vyvolávala v ľuďoch strach. Navyše vtedy vrcholila vojna v podsvetí a téme sa bolo treba venovať často po večeroch.
VSTV sa táto téma vnímala ako bulvárna, takže mi prischla. Pár posledných mafiánskych vrážd som ešte zažil, chodil som na miesta činu aj na súdne pojednávania. V tom čase sme sa od policajtov o pozadí mafi ánskych zločinov zvyčajne veľa nedozvedeli. Magickou vetou bolo, že ide o vyrovnávanie účtov v podsvetí.
Neskôr som sa témou zaoberal v agentúre SITA, sedával som na pojednávaniach na špeciálnom súde v Pezinku a osobne videl členov mafie, ako reagujú na obvinenia z trestných činov. Takto sa mi postupne zhromažďovali informácie o viacerých zločineckých skupinách.
Rekonštrukcia trestného činu s Mikulášom Černákom (zdroj: archív J. P.)To bolo spravodajstvo, neskôr ste však začali písať rozsiahlejšie texty.
Prešiel som do redakcie Aktualít a pri 25. výročí vzniku samostatného Slovenska som sa zapojil do redakčného seriálu a napísal väčšie texty o kriminalite na Slovensku. Neskôr mi šéfredaktor Peter Bárdy navrhol, aby som o téme mafie napísal knihu. Zvažoval som, či to vôbec dám dokopy, lebo niektoré príbehy ma zaujímali viac ako iné.
Potom som ich začal písať, zháňal som si nové informácie, dohodoval ďalšie stretnutia a zrazu sa mi to tak rozrástlo, že som napísal kapitolu o každej skupine a doplnil kapitolu so špecialistami, nájomnými vrahmi, kyselinármi, policajným komandom a podobne... A na záver som doplnil rozhovor s Mikulášom Černákom a policajným prezidentom Milanom Lučanským.
Priznám, že ma prekvapil váš spôsob písania a žáner, ktorý nie je celkom typický pre podobné publikácie, väčšinou písané ako non fiction. Vy to píšete až na hrane s beletriou, opisujete detaily viacerých zločinov takmer ako ich svedok, napríklad odrezanie hlavy, vykopanie hrobov, zaseknutú pištoľ a podobne... prečo tento žáner?
