Rozprávať sa s Agnesom (Ladislavom Snopkom) je ako prehrabávať sa v duši kultúrneho i nekultúrneho slovenského národa. Niekedy to vyznieva, akoby si naša krajina inteligenciu ešte nezaslúžila. Ale vzápätí usúdi, že keď je ozaj zle, ozve sa v nás hlboká potreba slušnosti a dobra. Stretli sme sa v kaviarni práve v deň, keď koronavírus zatvoril školy, ale aj divadlá, galérie a kultúrne podujatia.
Čo sa stane, keď sa vonkajšie okolnosti ako koronavírus nabúrajú do dlho pripravovaných kultúrnych akcií?
Ak organizujetekultúrne podujatie, festival, koncert či niečo iné, všade investujete peniaze, čas, energiu aj nádej na úspech, čo sa má vrátiť uskutočnením akcie. Koronavírus v tejto chvíli je o to nebezpečnejší, že na Slovensku živá kultúra nemá veľký počet stabilných divákov . U nás sa toľko nechodí na koncerty, do divadla, na výstavy a do múzeí ako napríklad v Česku, takže náš slabučký návyk chodiť za kultúrou môže takáto epidémia poriadne oslabiť.
Použili ste slovné spojenie živá kultúra. Čo je vlastne živá kultúra?
Pre mňa je živá kultúra to, čo sa deje v reálnom prostredí, na dotyk a priamo tam, kde sa stretávajú ľudia, je to živá interakcia medzi umelcom a divákom. Čosi, čo nie je sprostredkované cez mediálne prostredie či internet. Umenie musí komunikovať s nejakou bázou konzumentov. Umenie vzniká ako vedomý vzťah medzi umelcom a tým, kto jeho tvorbu prijíma.
Prečo je u nás kultúra na chvoste záujmu obyvateľstva?
Kultúra v našej mentalite nepatrí na prvé miesto životných potrieb. Ako bývalí bíreši ju stále kdesi v podvedomí pociťujeme, podobne ako politiku, za panské huncútstvo. Ešte pred vznikom prvej Československej republiky sme pozorovali kultúru vyšších vrstiev, ale málo sme rozumeli jej princípom.
Mali sme svoj folklór, dnes to nazývame ľudovou kultúrou, ale či to tak vnímali aj tvorcovia toho folklóru, tým som si nie istý. Prezentácia tejto kultúry bola viazaná vždy na určité konkrétne a často aj praktické udalosti. Či to boli cirkevné a miestne sviatky, alebo iné, aj pracovné príležitosti spojené so spevom. Ľudová kultúra bola súčasťou života ľudí, neexistovala však sama osebe a pre seba.
(zdroj: Archív SME)
My Slováci sme sa ňou ani neživili. Nechali sme to na rómskych muzikantov. Spätné väzby, ako výstavy a hudobné prehliadky našej ľudovej kultúry, sa začali až v novej ére, keď princípy jej vzniku pomaly prestávali platiť.
Kultúra folklóru sa oficializovala spolu so zrodom socialistickej ideologickej paradigmy, keď si režim po februári 1948 potreboval nájsť „autenticky ľudovú“, teda „nepanskú“ kultúru a našiel folklór. Vo filme Rodná zem tancuje krojovaný pár na múroch Priehrady mládeže...
Nočnú moru nazvanú komunizmus či socializmus v dobrej viere stvorili západoeurópski ľavicoví intelektuáli a tí si ctili kultúru. Dávali ju dokonca na prvé miesto duchovného bytia ľudu. Ale títo intelektuáli už nemali dosah na to, čo sa dialo s ich duchovným odkazom počas socializmu v päťdesiatych rokoch minulého storočia u nás. Vtedajšia moc pochopila jej význam a definovala ho ako prostriedok na ovládnutie mysle občanov, nie ako prejav ich slobodnej vôle.
Preto veľmi rýchlo nastúpili ideologické kontroly kultúry, preto definovali kultúru v plnej šírke ako nástroj svojej ideológie. Samozrejme, folklór sa im na to mimoriadne hodil. Urobili z neho základ ideologickej doktríny, ktorá desaťročia dokonale mrzačila kultúrne povedomie Slovákov. Folklóru to nesmierne ublížilo, ale našťastie ho to nezničilo. Dnes s nesmiernou radosťou sledujem niektoré festivaly. Najmä Hontiansku parádu v Hrušove či ľudové tanečné školy na Pohode.
Nebude to aj tým, že sme stále vidiecka krajina?
Tento kultúrny fenomén v našich mestách sa dá charakterizovať výrokom prvého tajomníka Komunistickej strany Slovenska Jozefa Lenárta, ktorý hrdo vyhlásil, že „my chlapci zo slovenských dedín sme prevalcovali mestá v ich buržoáznej kultúre“.
Kultúrnosť a jej istú absenciu na Slovensku môžeme priamo spájať s nejestvovaním slovenskej strednej triedy v minulosti.
Kultúra naozaj môže vzniknúť len v buržoáznom prostredí, lebo len človek, ktorý patrí do stredného stavu, si môže dovoliť kúpiť napríklad obraz do izby, knihy, lístky do divadla či na koncert. Je zámožný a tento spoločenský stav vyžaduje, aby okrem toho, že zarába, vedel aj komunikovať o veciach, ktoré nesúvisia iba s prácou. Kultúra a kultúrnosť národa je definovaná stredným stavom. A ten u nás, bohužiaľ, nemal čas vzniknúť .
(zdroj: Archív SME)
Obdobie od začiatku 19. storočia po vznik prvej republiky bolo zapratané úlohami, akými boli boj o slovenskú identitu, jazyk, o všetko to, čo ostatné krajiny mali za sebou. Bolo to navyše decimované aj faktom, že vtedajší stredný stav sa z praktických dôvodov identifikoval s nemeckou či neskôr maďarskou väčšinou Rakúsko-Uhorska. Mnohí významní (najmä výtvarní) umelci, ktorí sa narodili na dnešnom Slovensku, fungovali ako súčasť medzinárodného prostredia, v ktorom sa realizovali.
