Dramatická literatúra pracuje s metaforou, čo znamená, že prvý význam toho, čo čítame, nie je ten najdôležitejší, ba práve naopak. To je aj prípad dvoch veršovaných hier z knižnice svetovej dramatickej literatúry, ktorých inscenácie rámcovali posledný ročník Pražského divadelného festivalu nemeckého jazyka: Molièrova veršovaná hra Misantrop a tragédia klasika romantizmu Heinricha von Kleista Penthesilea.
„Obraz i zvuk“ divadelného diela je zhustený. V televíznom seriáli nám neprekáža, ak sledujeme dlhé sekvencie, v ktorých herci popíjajú kávu a klebetia o hlúpostiach; zdá sa nám to také milé, domácke, „ako zo života“. V divadelnej hre je takáto vata neprípustná – ak nie je presne dávkovaným a rafinovane vybrúseným štýlotvorným prvkom.
Hamlet nie je o tom, kto zabil princovho otca, aVišňový sad nie je o tom, či predať, alebo nepredať rodinnú nehnuteľnosť. A to sme len pri dramatickom texte. Divadelné stvárnenie pridáva všetkému ešte ďalšie „poschodie“, ako diváci tu vlastne „čítame čítanie“, čiže predstavu divadelníkov o dnešnom zmysle hry. Skúste si pritom na desať minút pospať: Môže sa vám stať, že sa zobudíte a zistíte, že vám ušiel významový vlak.
Ak však podstúpite toto namáhavé sústredenie, môžete v hľadisku zažiť niečo, čo sa vám zo spomienok len tak nevytratí. Skrátka, ako hovorieval jeden môj kolega kritik, „tie najlepšie zážitky v divadle si treba vytrpieť“.
Vládkyňa hľadiska, vládkyňa javiska
Nemeckí kritici žartovne porovnávali premiéruMisantropa v Deutsches Theater Berlin s niekdajšími premiérami Molièrových hier na dvore kráľa Ľudovíta XIV. Tak ako sa v sedemnástom storočí oči publika jednostajne stáčali od javiska smerom k lóži panovníka, tak oči súčasných Berlínčanov často zablúdili do miest, kde sedela terajšia „vládkyňa Nemecka“. Angela Merkelová patrí totiž k osobným priateľom Ulricha Matthesa, hrajúceho hlavnú mužskú postavu hry, mravokárcu Alcesta.
No bystrí kritici viedli paralelu medzi premiérkou a inscenáciou ešte ďalej: Molièrovskej spoločnosti podľa výkladu režisérky Anne Lenkovej totiž nevládnu muži, ale žena – objekt Alcestovej ľúbostnej túžby Celimena. Táto silná, sebavedomá dáma nezávislého úsudku určuje pravidlá prostredia, v ktorom sa pohybuje, oveľa viac ako večne namosúrený Alcest, ktorý by rád napravil spoločenské mravy, no vie iba nepríjemne kázať.
Ako vieme, u Molièra je Celimena napokon odhalená a potupená ako majsterka intríg (keď je konfrontovaná naraz so všetkými, ktorých za ich chrbtom vysmievala); Alcest jej napriek tomu odpúšťa a ponúka svoju lásku pod podmienkou, že spolu s ním prehnitú spoločnosť opustí. Keď neuspeje, odchádza do ústrania sám ako morálny víťaz, ale aj osamelý, nepochopený človek.
(zdroj: Foto - KIVA)V inscenácii Anne Lenkovej Celimena rozhodne nepôsobí ako nejaká prízemná opovrhnutiahodná klebetnica. Franziska Machens sa v súlade so svojou postavou, ktorá je mladou bohatou vdovou, pohybuje po scéne celá v čiernom – jej kostým však nemá s časmi baroka nič spoločné. Čierne strečové nohavice zvýrazňujú dĺžku a štíhlosť jej nôh, elegantná blúzka s bohatými volánmi koketne odhaľuje jedno plece.
