Bola pri prvý dvoch sériách speváckej súťaže Superstar, pomáhala finalistom pripraviť sa na jednotlivé kolá. Tento rok ju pozerá pomenej, bráni sa najmä výberovým kolám.
Nepáči sa jej, ako porota hodnotí kandidátov, a nepáči sa jej ani to, akí kandidáti sa do súťaže hlásia. Stratili sme súdnosť, hovorí.
Hlasová pedagogička a šansonierka ALENA ČERMÁKOVÁ zažila smutné aj kuriózne prípady, čo jej prišli na hodinu. Často si musí dávať pozor na to, aby sa z nej nestala psychologička. Spievať odporúča každému, ale s ambíciami by bola opatrná. Nie každý na to má, spevácky aj osobnostne.
Ako si človeka preveríte, či sa ho dá naučiť spievať?
Obyčajne chcem, aby mi zaspieval pieseň, ktorú si doma cvičí. Už podľa toho viem, či intonuje, či má rytmus a aký je asi typ.
Osobnostný?
Áno. Už tých pár minút veľa prezradí.
Napríklad?
Všetci máme nejakú predstavu o tom, ako na ľudí pôsobíme. Vieme o svojim silných a slabých stránkach. Ale keď s tým nie sme v identite, rýchlo sa to prejaví. Niekto sa spochybňuje a niekto, naopak, robí zo seba viac, ako je. Gestikulácia, reč tela, dýchanie, to všetko nás vtedy prezrádza.
Naopak, keď spieva ten, čo je sám so sebou v identite, jeho spev tečie ako rieka. Na nič nenaráža, na žiadne prekážky. To sú väčšinou ľudia, čo už majú niečo za sebou. Už napríklad vystupovali, boli na pódiu, stáli pred ľuďmi. Alebo majú za sebou priaznivé prostredie, v ktorom sa učili spievať. To im mohlo pomôcť prijať samého seba.
Chodia za vami aj ľudia, ktorí nemajú žiadne ambície?
Takých mám viac a s nimi aj najradšej pracujem. V ich prístupe nie je žiadny aspekt obchodu, samožerstva, sebaprezentácie.
Čo však urobíte, keď niekto na spev nemá?
