Možno si pamätáte pilota, ktorý pri havárii prišiel o pamäť a vlastne nevedel, kto je.Anglický pacient je dnes klasikou – románovou i filmovou. Problém identity sa opakuje iným spôsobom aj v ďalšom románe Zatemnenie srílansko-kanadského spisovateľa Michaela Ondaatjeho. Kto vlastne sme? A vedia vôbec naše deti, čo robíme? A keď nechceme, aby to vedeli? Michael Ondaatje nám odpovedal zo svojho bydliska v kanadskom Toronte.
Váš román Zatemnenie, ktorý práve vyšiel v slovenčine, nás opäť vracia do obdobia druhej svetovej vojny a pár rokov po nej. Prečo bola práve táto svetová vojna bodom zlomu pre ľudstvo?
V prvom rade musím povedať, že táto vojna je časťou mňa samého, môjho detstva, je teda pre mňa modelová. Hoci vyzerá priamočiaro, je plná zložitosti a autentických ľudských príbehov. Čosi také ako vojna v Iraku môže dnes vyzerať ako komplexnejšia, jasnejšia.
Ale druhá svetová vojna bola pre mňa súčasťou sveta ako chlapca, vyrastal som v nej.Anglický pacient bol román o tom, ako vyzerala vojna kdesi za hranicami frontu, za hranicami bojiska, za hranicami Anglicka. Zatemnenie je pohľad priamo do tej domácej, anglickej vojny, v ktorej som vyrastal. Je to pohľad na to, ako Anglicko prežívalo svoje roky po vojne, avšak stále s jazvami vojny. S efektom, ako účinkuje vojna v následnom mierovom období.
Rozprávate veľký príbeh o nebezpečných výbušninách, chrtoch a podvodníkoch, kde neraz nevieme, kto je vlastne kto. Postupne však odhaľujeme za podivnými ľuďmi činnosť tajných služieb. A nemožno v ich aktivitách hovoriť vždy o morálke a cti. Niekedy je možno aj v našom záujme lepšie nevedieť. Mali by sme byť radi, že nie vždy vieme všetko o našej minulosti?
Aj pre mňa to bola vážna otázka. Môžeme súdiť ľudí, keď možno poznáme len časť ich životov? Najmä to, čo ľudia urobili počas vojny, môže byť problém. V úlohe, ktorú považovali za správnu a potrebnú - a potom sa zrazu svet otočil a ich práca bola odrazu nelegálna, nezlučiteľná s časmi mieru.
Zaujímalo ma písanie o tom, ako ani mier nemusí byť pre niektorých vždy ľahký. Osobne aj politicky môže ľuďom spôsobiť dokonca aj problémy, ktoré vo vojne neboli. Takže postavy akoLišaj, Búchač a Matka sa musia nejako vyvíjať a meniť, prispôsobovať.
Jedným z motívov vašej knihy je aj pohľad detí na činnosť ich rodičov. Nie každý je hrdý na to, čo robili jeho rodičia, ba niekedy to môže byť až prekvapujúce a šokujúce. Môžeme súdiť svojich rodičov? Čo máme robiť, ak zistíme, že sa naši najbližší nesprávali práve vzorovo? Zostať ticho?
Súrodenci zisťujú najprv to, že ich rodičia asi nehovoria pravdu. Nathanielova perspektíva, to, ako sa on pozerá na svojich rodičov, smeruje viac k odpúšťaniu ako pohľad jeho sestry. Jeho staršia sestra je však múdrejšia, má akoby širší pohľad. Obidvaja súrodenci sú však poškodení tým, akých mali rodičov.
Ale aj v knihe sme asi bližšie tomu Nathanielovmu pohľadu, teda odpúšťať. Odsúdenie či odpustenie prichádza skôr cez jeho postavu. Jeho sestra je nekompromisnejšia, azda aj z osobných dôvodov sa nechce s rodičmi zmieriť. Prečo, to nie je jednoduché... Nie je to ľahká otázka a je vždy aj veľmi osobná.
Ďalším motívom, s ktorým sa v Zatemnení stretávame, je otázka, či môže jedinec zmeniť históriu. A môžeme zmeniť aj budúcnosť?
Úprimne, nemyslím si, že môžeme. Môžeme v nej žiť, ale sme súčasťou veľkej histórie, máme svoje životy a tie môžeme žiť čo najlepšie. Ale naše rozhodnutie je vždy v istom období také, aké sme urobili.
Sme ľudia príbehov a rozprávania. Ktoré veľké príbehy bolia a sú pre vás príťažlivé, ktoré vás formovali?
Základné tradície veľkých príbehov sa zvyčajne stretávajú a opakujú aj v rôznych kultúrach – odvážlivci chodia na veľké cesty, ľudia sa zamilujú a iní zasa bojujú vo vojnách. Alebo si vytvárajú komunitu a spoločnosť s víziou.
Nezostal som sedieť, aby som sledoval len jeden príbeh z tých všetkých okolo nás. Svojím spôsobom každý príbeh môže nejako vstúpiť aj do mojich románov. Dovoľujem im žiť v nich, chcem, aby moje knihy boli rôzne.
Nikdy neplánujem román od začiatku do konca, takže na začiatku ani presne neviem, kde a ako sa moja kniha skončí. Mám sklon začať len s niekoľkými východiskovými bodmi. Zvyčajne je to miesto a čas. Toto je to, kde začínam. V knihe Zatemnenie to bolo Anglicko v roku 1945, pár dní po vojne. V Anglickom pacientovi to bolo Taliansko počas druhej svetovej vojny.
A potom sa začne rozvíjať príbeh. A my vidíme, ako minulosť vnikla do súčasnosti, ako ju určuje. Alebo vidíme, ako súčasnosť prehodnocuje minulosť, ako sa mení pohľad na to, čo bolo. Ako očami dneška posudzujeme udalosti minulosti a robíme z nich chyby.
Narodili ste sa v roku 1943, ste rovesník s Mickom Jaggerom, Paulom McCartneym a ďalšími pop-kultúrnymi legendami. Aj vZatemnení, v ktorom sledujeme príbeh prakticky až do konca päťdesiatych rokov, sledujeme v pozadí aj prebúdzanie sa novej kultúry. Ako vnímate tento pop-kultúrny príbeh, keď sa z mladých rebelov minulosti stávajú dnes nositelia titulu sir?
Ó, to bolo vskutku dávno, keď boli rebelmi. A dnes je tu príliš veľa tých sirov.
Anglický pacient (zdroj: Archív SME)Ste básnik, románopisec, esejista. Má písané slovo svoje miesto v dnešnom svete, ktorého sa zmocnila vizuálna kultúra a rýchle informácie?
Milujem písané slovo. Keby som si vybral hudobnú kariéru, chcel by som byť niekým ako famózni klaviristi a tvorcovia skvelej hudby Fats Waller alebo Ray Charles. Ale, musím so smútkom skonštatovať, muzikantský talent ma, žiaľ, obišiel.
Ako spisovateľ som však veľmi ovplyvnený inými umeniami a umelcami, dokonca si dovolím povedať, že umenie a hudba ma ovplyvňovali viac ako iní spisovatelia. Maliari a hudobníci, to je pre mňa esenciálny zdroj inšpirácie, sú nevyhnutní pre môj život. Snažím sa ich umelecké vnímanie sveta presunúť aj do môjho románového sveta či básnickej tvorby.
Ak vám to nebude proti vôli, rád by som sa spýtal na váš pocit identity. Vyrastali ste na Srí Lanke aj v Británii, avšak od vysokoškolských čias žijete v Kanade. Ako sa vlastne cítite, kým ste?
