„Je m’en ouvrais pour la première fois à la tendre indifférence du monde.“ (Po prvýkrát som sa stretal s nežnou ľahostajnosťou sveta.) Veta, vytlačená na papierovej stužke prebaľujúcej obálku knihy Cudzinec od Camusa.
Oranžový pásik so slovami, ktoré vo mne od prečítania rezonujú, som používala najprv ako záložku, teraz ju mám stále pred očami, keď sedím pri počítači. Mám pocit, že jej rozumiem, že vidím medzi nami ľuďmi, ako každý berieme všetko dianie zo svojho pohľadu, ako povrchne a krátkodobo sa snažíme priblížiť k pochopeniu situácie druhého. Máme svoje prežitia, na základe ktorých posudzujeme prežitia iných, a tak si prežitia druhých do nášho vedomia príliš nevpúšťame.
Vidiek v meste
Albert Camus prišiel do Paríža zo slnkom rozpáleného Alžírska počas vojny v roku 1940. Knihu Cudzinec písal na Montmartri v starom hoteli Hôtel du Poirier na ulici Ravignan. Inšpiráciou mu boli pláže horúceho Alžírska, ktoré opustil, ale tiež Paríž, ktorý sa mu zdal preľudnený a zároveň prázdny. Bol v niekoľkomiliónovom meste a cítil sa sám. S výhľadom na fontánu Wallace, oproti starej budove Bateau-Lavoir, kde sa stretávali umelci, kde Picasso namaľovalSlečny z Avignonu .

Montmartre v roku 1940 bol vidiekom v meste, miestom, kde ešte umelci mohli žiť so skromnejším finančným rozpočtom. Od svojho pracovného stola pozoroval životy úplne obyčajné a životy veľmi tragické. Vo svojich zošitoch si zaznamenával zápisky o čiernych stromoch v sivej oblohe a holuboch s perím farby neba, o Paríži videnom z kopca Montmartru. Dnešný Montmartre je vychytenou drahou bohémskou štvrťou plnou turistov.
„Čo znamená to náhle prebudenie – v tejto ponurej izbe – so zvykmi mesta, ktoré je odrazu také cudzie? A všetko mi je cudzie, všetko, bez jedinej osoby, ktorá mi patrí, bez jediného miesta, ktorý by bolo náplasťou na túto bolesť. Čo tu robím, na čo sú tieto gestá, úsmevy? Nie som odtiaľto – odinakadiaľ však tiež nie. A svet sa zúžil na neznámu krajinu, kde moje srdce už nenachádza oporu.“
Pohľadom Cudzinca