Na svoju prvú cestu do tábora Jened si James LeBrecht pamätá úplne presne. Z Manhattanu do hôr, kde voňali borovice a spievali vtáci, to autobusom trvalo približne tri hodiny.
Keď sa autobus konečne zastavil, vyrojilo sa na parkovisku mnoho ľudí. Samí hipíci, skonštatoval.
Vyzerali divoko a čudne. Možno ešte čudnejšie ako ľudia, ktorých začali z autobusu chvatne vykladať – postihnuté dievčatá a chlapcov, niektorých bez končatín, iných pokrútených na invalidných vozíkoch.
Hrajú sa v Silicon Valley na boha alebo boha programujú? Devs je hypnotické sci-fi Čítajte Boli na príťaž, dobre o tom vedeli. Spoločnosť ich bežne nazývala kriplami, slovom, ktoré v dnešnom slovníku predstavuje urážku. V roku 1971 však bolo takéto označenie pre hendikepovaných ľudí normálne.
LeBrecht bol jeden z nich. Od narodenia na vozíku, rázštep chrbtice a zakrpatené nohy mu nikdy nedovolili urobiť ani krok.
Tábor Jened mal byť pre neho aj všetkých ostatných ostrovom slobody vo svete, ktorý by ich najradšej videl mŕtvych. A aj rodiskom revolúcie, ukazuje dokument Crip Camp: A Disability Revolution.
Problém nie sú oni, ale tí zdraví
Cieľ partie dobrovoľníkov, ktorí tábor organizovali, bol prostý.
