Existuje literárny kánon, ktorý tvoria vážne a hodnotené diela svetovej literatúry, pred ktorými sa patrí úctivo postáť. Ale, priznajme si, baví nás čítať Chrám Matky Božej v Paríži, Dom v stráni či príbehy Dômyselného rytiera Dona Quijota de la Mancha?
Literatúra, či sa nám to páči, alebo nepáči, je zrkadlením dobových konštruktov, dávneho jazyka, predstáv o svete a príbehov, ktoré tiež zastarávajú. Tak ako sa mení náš svet, mení sa aj naša čitateľská skúsenosť, aj naše vnímanie klasických diel. Prirodzene, v dnešnej vizuálnej kultúre „všetci vieme“, ako vyzerá Notre Dame, videli sme španielske pláne v oblasti La Mancha (kde sa dnes namiesto veterných mlynov otáčajú obrovské lopatky veterných elektrární) a balkánske stráne a domy v nich poznáme lepšie cez Kusturicove filmy a letné dovolenky než cez Kukučínove rozprávania.
(zdroj: Archív SME)
Navyše, priznajme si, rýchla videoklipová kultúra a humorizácia/cynickosť verejného priestoru nás naučila, že ak sa čosi do nás nezahryzne na začiatku, nemáme chuť sa s tým pasovať ďalej. Čítať dnes Proustovo Hľadanie strateného času môže mnohým pripadať ako strácanie času nájdeného.
Zbrane smiechu
Čítanie kníh je nepopierateľne aj oddychová zóna. Ak je to čítanie, ktoré môže byť navyše vtipné, lebo si robí zábavu z toho vážneho života, o to lepšie. A práve preto sú knihy Terryho Pratchetta aj dnes čitateľné. Plochozem, ktorá sa narodila pred štyridsiatimi rokmi, je totiž karikatúrou toho, čo dnes žijeme. Je to smiech, nie dobrácky, láskavý, ale smiech na našej ľudskej hlúposti.
