Slovutný pán prezident – týmto úctivým oslovením začínalo svoje žiadosti o udelenie výnimky spod rôznych protižidovských nariadení a zákonov takmer sto percent židovských pisateľov. V tých listoch žiadali, aby mohli zostať vo svojom zamestnaní, aby ich deti mohli ďalej chodiť do školy, nakoniec prosili už len o to, aby neboli násilne deportovaní... Téma, o ktorej sa na Slovensku veľa nehovorí, sa stala námetom na výskum americkej historičky Madeline Vadkertyovej – a neskôr zdrojom pre trinásť tragických príbehov v knihe Slovutný pán prezident. Listy Jozefovi Tisovi (Absynt 2020), drsne dokresľujúcej realitu vojnového slovenského štátu.
Napriek tomu, že som si myslel, že o holokauste a deportáciách Židov zo Slovenska viem celkom dosť, vaša kniha ma témou listov prezidentovi Tisovi prekvapila. Zrejme bola určená aj pre takýto typ čitateľa.
Áno, ja si však myslím, že je určená pre každého, kto sa zaujíma o toto obdobie. Ale beletrizovaná forma knihy, ktorú mi navrhol Absynt, táto zmes histórie, faktov a beletrie môže zaujať čitateľov. Dúfala som, že tento osobný spôsob prerozprávania príbehov môže pritiahnuť rôzne typy čitateľov - aj tých, ktorých zaujíma príbeh a jeho ľudský rozmer, aj tých, ktorí si chcú prehĺbiť informácie o danom období.
Andrej Bán píše v záverečnom texte o vašich príbehoch, že sú malými dejinami vo veľkých dejinách, opisujete v nich „dejiny individuálnych osudov, ľudských príbehov. Dejiny detailov a osobných vecí. Sú to dejiny postupného ponižovania a dehumanizácie, aké nemajú v našich dejinách obdobu“. Ako ste však vybrali tých trinásť príbehov z toho množstva malých dejín, individuálnych osudov, s ktorými ste sa pri štúdiu oboznámili?
Boli to stovky, tisícky osudov. Keď sa historici pozerajú na tieto udalosti, vidia predovšetkým dátumy, lídrov, zákony... Pri výbere tých príbehov som sledovala niekoľko cieľov – chcela som mať reprezentatívnu vzorku ľudí podľa veku aj pohlavia, dosiahnuť zastúpenie celého Slovenska... Zaujímavé bolo, že listy Tisovi písali v oveľa väčšej miere muži ako ženy. A ženy písali iné listy ako muži.
Dôležité pre mňa bolo aj to, čo každý príbeh ukázal o histórii židovskej otázky v danom období. Napríklad jednému mužovi už v roku 1940 zlikvidovali jeho podnik, iný prišiel o polovicu úspor. A toto sa dialo ešte pred prijatím Židovského kódexu. Väčšina listov bola napísaná až po jeho prijatí. Ja som však chcela ukázať, že mnohé krivdy sa diali ešte predtým.
Chcela som, aby každá kapitola ukázala čitateľom, že protižidovské opatrenia boli rôzne – jeden príbeh sa týkal mladej ženy, ktorá sa nemohla vydať za svojho snúbenca, lebo bola Židovka. Štát rozhodol, kto sa môže s kým milovať. Iný príbeh, ktorý sa mi do knihy nedostal, bol o mladom dievčatku, ktoré nemohlo byť adoptované, lebo bolo evidované ako Židovka. Každý pisateľ listov mal iný dôvod, prečo žiadal prezidenta Tisa o výnimku
Posledným kritériom výberu boli osudy tých ľudí. Niekedy som mala množstvo informácií, čo sa s nimi stalo, niekedy som nemala žiadnu.
Niektoré príbehy zostali neukončené, i keď si ich možno domýšľať.
Ja vždy hovorím pravdu - ak som stratila stopy po jednotlivých osobách, tak som si ich nedomýšľala a priznala som to. V jednom prípade mi dokonca kvapka atramentu na dokumente utajila najdôležitejšiu informáciu. Tých listov boli stovky a ja som si musela vybrať tie, ktoré najlepšie ilustrovali dané obdobie, a kde som mala aspoň základné informácie o osudoch protagonistov.
Neraz mám len informáciu, že daný človek zomrel v Osvienčime - vtedy to však aj priznám. Jeden mladý človek napísal Tisovi, že každý deň stráca čoraz viac priateľov, čo bolo pre mňa veľmi smutné čítanie. Chcela som však ukázať aj túto sociálnu izoláciu, ktorá bola typická pre Tisov režim.
Na jednom mieste spomínate, že napriek tomu, že vieme o listoch Tisovi, o zamietnutých žiadostiach aj udelených výnimkách, slovenskí historici akoby túto tému obchádzali. Čím si to vysvetľujete?
Musím povedať, že slovenskí historici sú vynikajúci a zmapovali toto obdobie. Bez ich práce by som nemohla robiť to, čomu som sa venovala. Myslím na historikov ako Ivan Kamenec, ktorý bol odborným poradcom, ale aj historici ako Jan Hlavinka, Eduard Nižňanský, Peter Salner a mnoho iných. Od ich práce som veľmi závislá.
Historici vedeli o tých listoch, ale nikto sa na ne nepozrel dôkladne a systematicky, ako som to urobila ja. Myslím si, že u vás je ten odbor relatívne mladý a do roku 1989 sa nedalo veľa študovať, písať a učiť. Teraz sa to dá a začínate mať oveľa viac odborníkov na dejiny. História sa vyvíja a ešte stále tu ostáva veľa nepreskúmaného - aj pre mňa.
Ministerstvo financií chce vedieť počet dovtedy deportovaných Židov, keďže za každého z nich má Nemecku uhradiť „náklady na presídlenie“. (zdroj: Slovenský národný archív) (zdroj: Archív SME)Keď som začala študovať tieto listy, pôvodne som myslela, že to robím pre uspokojenie vlastnej zvedavosti. Niekoľko listov som videla už dávno. Z múzea holokaustu ma poslali do Slovenského národného archívu a mali sme vytypované dokumenty, ktoré sme mali odfotiť na ďalší výskum. Vtedy som videla list jednej panej, ktorej rodičia konvertovali ešte pred jej narodením na katolícku vieru.
