Koniec „starého“ sveta, ktorý práve teraz v čase koronavírusu prežívame, by spokojne mohol mať ako soundtrack hudbu Ľahkej Múzy. So speváčkou, ktorá používa umelecké meno Gudrun, sme si písali cez sociálne siete, keďže jeden z príznakov apokalypsy je aj to, že sme zostali zbavení plnohodnotných sociálnych kontaktov.
Ľahká Múza bola od počiatku alternatíva, underground a tak je to i teraz, i na veky večné, amen... Čo to pre vás znamená, byť alternatívou?
Kapela vznikla okolo roku 1984 a keďže sme nemali v pláne hrať vtedajšiu oficiálne propagovanú hudbu, automaticky sme boli niečím iným - „alternatívou“, len sa vtedy to tak nevolalo. Bolo jasné, kto sú režimom schválení umelci a kto nie. V časoch socializmu v slovenskej časti Československa pre nás neexistovala platforma, na ktorej by sa dalo hudobne participovať, a preto český underground splnil pre nás úlohu „matky“. Prijal nás ako svoje divoké dieťa.
Okrem hudobnej oblasti zastrešoval najmä filozoficko-umelecké rozmery komplexného rozsahu. Pre nás je teda „alternatíva“ možnosťou hrať modernú hudbu so slovenským textom a experimentovať so všetkými jej oblasťami, tvoriť nadžánrovú hudbu. No a zároveň životným experimentom, či môže ostať umelec slobodný vo svojej tvorbe a čo všetko to stojí.
November ‘89 však výrazne zmenil možnosti...
Veľa umelcov privítalo možnosť sa po 1989. živiť hraním a „alternatívna“ hudba sa stala popri mainstreame istou podmnožinou hudobnej produkcie, len s nižším komerčným výtlakom. Umelec si musí vybrať, či sa bude chcieť svojím umením za každú cenu živiť a byť závislý od spoločenskej objednávky, štátnych grantov či nálady svojho publika, alebo vo svojej tvorbe bude pokračovať len podľa vlastných vnútorných nastavení a to aj za cenu obmedzeného komerčného dosahu.
My sme si vybrali tú druhú cestu. Na malom ohraničenom trhu a v takej konzervatívnej krajine nám bolo jasné, aké sú naše reálne možnosti.
Čo znamená konzervatívna krajina z pohľadu muzikanta?
Každá krajina má svojho ducha a tvorí ju mentalita ľudí, ktorí ju obývajú. Štyridsať rokov socializmu, vidiecky ráz krajiny len s dvoma väčšími mestami determinuje dané možnosti. Ešte aj špecifikum, že hlavné mesto je vlastne pomyselným predmestím Viedne, hrá svoju úlohu.
No a po revolúcii návrat cirkví do spoločenského života, 350-tisíc mladých a vzdelaných ľudí vysťahovaných za hranice Slovenska. Takže trochu modernejšie umenie sa takisto musí snažiť dostať von, inak tu postupne zahynie, prípadne zapadne do väčšinovej produkcie.
Ale úspech ste mali a máte aj za hranicami našej krajinky.
Koncom deväťdesiatych rokov sme sa presunuli do zahraničia, kde sme našli oveľa väčšie príležitosti na prezentáciu tvorby, či v oblasti rozhovorov pre hudobné časopisy, zahraničných vydavateľov, alebo koncertného hrania. Stali sme sa súčasťou modernej alternatívy, ktorá tu má minimálne zastúpenie.
Ako prežívate súčasnú do veľkej miery apokalyptickú krízu? Kultúru postihla medzi prvými, keďže kultúra je sociálna a hudobník je vtedy živý, keď je na pódiu...
Tým, že sa hudbou neživíme, tento bezprostredný atak nás teraz nezasahuje, ale naopak nás zasahuje v oblasti zamestnania, takže nedá sa tomu nikde vyhnúť. Patríme medzi umelcov, ktorí majú vyváženú koncertnú a digitálnu prezentáciu, keďže sme už dávno pochopili, že moderná kultúra má svoje silné miesto aj vo virtuálnom svete. Samozrejme, tak ako ostatných nás vôbec neteší tento dramatický zvrat a tiež nám odpadli zaujímavé koncerty v Česku a výrazne sa nám posunú niektoré iné aktivity do budúcnosti.
(zdroj: Foto - Zdeněk Vykydal)Vidíme okolo seba zúfalú snahu riešiť tieto výpadky cez streamingové akcie a cez dobrovoľnú finančnú podporu od fanúšikov. Otázka je, ako sa k celej situácii postaví štát a ministerstvo kultúry. Predchádzajúca vláda posledné dva roky decimovala už tak krehkú pozíciu moderného umenia a pandémia korony v takých štátoch, ako sme my, môže veľkej časti alternatívnej kultúry úplne zrušiť budúcnosť.
My budeme robiť hudbu dovtedy, kým nám to vnútorne bude dávať zmysel. Umenie je náš životný štýl a obzvlášť v tomto ťažkom čase nám dáva silu pokračovať ďalej, aj keď opäť za výrazne zmenených podmienok.
Keď som pred pár rokmi bol na koncerte Dead Can Dance (hudobne a mentálne nie vzdialené Ľahkej Múze) vo Viedni, prekvapilo ma prostredie – nebol to žiadny alternatívny klub, ale veľmi kultivovaná koncertná sieň. Zneli viac ako moderná vážna hudba než ako nejaký „alternatívny“ hudobný počin. Dokonca aj publikum sa správalo takmer ako na symfonickom koncerte. Môže priestor meniť vnímanie, legitimizovať alternatívu na vážne umenie?
Áno, v zahraničí sa viacerým projektom podarilo presadiť na pomedzí modernej vážnej hudby, preto ich možno vidieť hrať vo skvelých koncertných sálach alebo v galériách či v iných zaujímavých priestoroch. V zahraničí je veľa dobre vybavených malých či väčších divadiel, či koncertných sál, kde sa môže sledovať vystúpenie z pohodlnej stoličky. A publikum sa na takúto udalosť oblečie tak, ako sa v tej časti subkultúry očakáva.
Priestor, v ktorom sa koncert odohráva, priamo ovplyvňuje zážitok publika a je aj pre kapelu nášho typu dôležitý. Preto hráme radšej menej koncertov, ale v rámci možností v čo najkvalitnejších kluboch, kde je reálne vytvoriť dobrý hudobno-vizuálny výsledok. V minulosti sme dostali možnosť hrať na divadelných scénach, ako napríklad v pražskom Divadle Archa či v paláci Akropolis, v Bratislave v Babylone či A4 a vo viacerých výborných kluboch.
V zahraničí boli tie možnosti ešte lepšie, napríklad vo Viedni Aréna, veľkým vizuálnym zážitkom bol dokonca medzinárodný festival v Poľsku – Castle Party v odsvätenom kostole. Radi hrávame na úplne netradičných miestach či akciách. Aj preto sme hrali napríklad v podzemí pomníka Stalin na Letnej v Prahe, v jazdiarni hradu Veveří pri Brne či v skladisku atómových hlavíc vojenskej základne Bratronice pri Prahe. Všetko berieme ako inšpiráciu.
Mal by takúto hudbu a kultúru podporovať štát?
Štát by mal podporovať kultúru ako takú v celom jej zábere. Nedávno síce vznikol grantový program štátu (FPU), ale keďže o všetkom rozhodujú rôzni jednotlivci, prideľovanie grantov trpí rôznymi deformitami a nie vždy práve to kvalitné dostane nejakú podporu.
Na druhej strane nie je všetko len o malosti krajiny, lebo vidíme veľmi úspešné príklady napríklad z Litvy (3,5 milióna obyvateľov) a Islandu (len 360-tisíc), kde štát významne podporuje alternatívne umenie aj jeho fúzie s domácimi vplyvmi, formou silnej world music scény. Ak chceme, aby sa kultúra nestala len mŕtvym skanzenom, musí žiť a byť živená práve novými výbojmi. A to sa tu, žiaľ, veľmi málo chápe aj priamo v kultúrnych inštitúciách, kde sa za aktuálne moderné umenie stále považujú už dávno prežité koncepty zo šesťdesiatych - sedemdesiatych rokov.
Štruktúra vašej hudby, to sú veľké symfonické či ruchové plochy, priam patetický filmový zvuk, rozostrené gitarové steny a váš exaltovaný a silný hlas (ako keby som mal k nočnej more soundtrack, ako ste to správne nazvali v skladbe „Keď sny kričali“). Je to štylizácia? Alebo vnútorný pocit desivého sveta?
(zdroj: Foto - Matúš Zajac)Áno, toto je presne jedna poloha vnímania našej produkcie. Nám samým však vôbec nejde o nejakú snahu prezentovať temnotu, či až depresívnosť, ale chápem, že to takto môže pôsobiť. Veľa ľudí je dnes skutočne emocionálne krehkých a v životnej depresii, takže svojou hudbou nechceme tieto svety ešte dokrmovať. Prinášame správu o svete, jeho krehkosti, zraniteľnosti, ale aj o sile a prežití. Hudba je plná emócií a je len na poslucháčovi, akú stopu v ňom zanechá.
