Rok 2007, Bulharsko a Rumunsko sa stali členmi EÚ, Steve Jobs predstavil prvý iPhone, zomreli Ingmar Bergman a Kurt Vonnegut, Nobelovu cenu za mier získa Al Gore, angličtina kodifikovala slovo hashtag, na Xboxe 360 vyšielBioshock, Simpsonovci sa dočkali svojho celovečerného filmu a 24. septembra mal na televíznej stanici CBS premiéru nový sitcom so síce atraktívnym, ale v konečnom dôsledku nič nevraviacim názvom. The Big Bang Theory.
Hneď v prvej, otváracej epizóde, ktorá nás zoznamuje so svojráznymi postavami – ústrednou dvojicou spoločensky hendikepovaných teoretických fyzikov a ich čerstvou susedkou – sa dozvedáme, že Sheldon nových priateľov nepotrebuje, na my space ich má totiž dosť. Na my space, nie na facebooku, instagrame, twitteri, ale na my space, teda na sociálnej sieti, ktorá síce existuje dosiaľ, ale prakticky na úplnom okraji záujmu, ako relatívne špecializovaná poloprofesionálna PR platforma, kde o žiadne skutočné virtuálne socializovanie už dávno nejde.
Osobný sitcom
Teória veľkého tresku bola od začiatku koncipovaná ako mimoriadne ambiciózny autorský projekt, seriál, ktorý sa chcel stať naozaj veľkým. Jeho ambíciou nebolo nič menšie, ako definovať a zachytiť spoločenské a kultúrne trendy ešte pred tým, ako naplno vstúpia do mainstreamu a vyprázdnia sa, čo sa mu v konečnom dôsledku aj podarilo. Hoci ešte počas prvej sezóny to vyzeralo tak, že nebude ani druhá.
Jeho tvorcovia, skúsení televízni veteráni Chuck Lorre (Roseanne, Grace v jednom ohni, Dharma a Greg, Dva a pol chlapa) a Bill Prady (Ženy z rodu Gillmorovcov) totiž pristúpili k Teórii veľkého tresku ako k projektu, ktorý je v istom zmysle najprv ich súkromným dielom, osobným autorským vyjadrením, až potom televíznym produktom, čo už bol vtedy síce hojne využívaný princíp, avšak predovšetkým v prostredí tzv. Quality TV.
