„Dáte si ešte niečo?“ čašníčka je späť. Vypýtame si kapučíno a Chalíl znova chvíľu počká. Vie, že má tmavú pleť a hovorí po arabsky. Že môže ľudí desiť.
„Nik nečakal, že Sindžár islamisti prevezmú tak ľahko,“ hovorí muž po arabsky a vo vrecku hľadá cigarety. Je ráno a v podniku na severe Nemecka neďaleko Hannoveru sú obsadené len tri stoly. Mladý pár si vyberá svadobnú výzdobu a biznismen v modrom saku pohrúžene číta noviny. „Čo vám prinesiem?“ usmieva sa čašníčka na tretí stôl. „Čierny čaj a veľa cukru, prosím,“ prepne muž z arabčiny do lámanej nemčiny.
Chalíl je presne taký, akého si ho pamätám. Živý, veselý, skromný. Sedí oproti mne v sivom tričku a dymí ako továreň. „Brali ženy a deti,“ pokračuje vážne, keď sa čašníčka vzdiali.
„Mužov na mieste strieľali. Šlo im najmä o jezídske ženy – sexuálne otrokyne, tvorili jednu z hlavných motivácií pre vstup do teroristickej skupiny,“ vysvetľuje, prečo ISIS napadol oblasť, z ktorej pochádza.
Chalíl bol vtedy v inom meste. Keď sa dopočul, čo sa stalo, pochopil, že tých ľudí musí dostať von. Že tie ženy musí dostať von. Džihádisti si z nich spravili tovar.„Verkauft, vergewaltigt, getötet,“ hovorí v nemčine. Predaná, znásilnená, zabitá. Čašníčka nad stolom s cukorničkami na okamih znehybnie.
Moja dcéra sa to nedozvie
Chalíl vytvoril záchranný tím a začal hľadať spojky vnútri kalifátu. Sám niekoľkokrát vošiel na územie Islamského štátu. Bál sa, no väčší strach mal o rodinu, najmä o malú dcéru. S manželkou sa ju snažili chrániť, nechceli, aby vedela, čo sa vôkol nej deje. Čo teroristi robia ženám a deťom – aj takým, ako bola ona.
