Aj herec ADY HAJDU patrí medzi tých, čo si v čase krízy našiel inú náplň dní. Prijať to, že divadlo teraz nikto nepotrebuje, bolo pre neho veľmi ťažké. No aj tak nerozumie negatívnym reakciám, ktorým Slováci zahrňujú opatrenia vlády.
V negatívnom nastavení sa žiť nedá, hovorí. Denník SME ho zastihol deň potom, ako nakrúcal upútavku k obnovenej premiére filmu Na krásnom modrom Dunaji.
"Čítali sme si z neho repliky, dávno som sa tak nenasmial," začal svoje rozprávanie. Bolo to celkom iné ako dnešné napätie a verejná diskusia plná hejtov, z ktorej potreboval utiecť.
Dnes má film oveľa viac fanúšikov, ako mal v čase premiéry. Aké naň boli vtedy reakcie?
Nepamätám si väčší trapas, ako keď sme mali v Česku premiéru. Všetci Česi odišli, zostali len Slováci - a tí sa smiali. Na tú hanbu nikdy nezabudnem, ale hanba je súčasťou našej profesie, to musíš prijať. Musíš si zvyknúť na to, že nie všetko v živote vyjde.
Luknár: Slovensku nepomôže výmena generácií. Treba vymeniť celý národ Čítajte Bol rok 1994 a asi sme vtedy pochopili, akí sme iní. Je to veľmi lokálny film. Lenže dnes má svojich skalných fanúšikov, ktorí ho videli veľakrát a často používajú citáty z neho.
A ja ho považujem za špecifický a dobrý "dokument" zo života deväťdesiatych rokov v Bratislave. Vďaka nemu vidno, ako sa všetko odvtedy zmenilo. Bol to síce farebný film, ale Bratislava bola šedivá.
Vo filme ste robili všelijaké bláznivé veci, napríklad ste ukradli trolejbus. Čo bola myšlienka filmu?
Maroš Kramár, Juraj Johanides a ja hráme kamarátov. To je podstatné. Chlapci dospievajú o čosi neskôr a niekedy na to potrebujú ženu, prácu, nejaký stimul. Nám pomohlo, že sme sa rozdelili. Film je o priateľstve a najmä vnútornej slobode, o tom, ako sme ju vtedy všetci po revolúcii vnímali a hľadali.
Ako sa vám v roku 1994 žilo? Pamätáte si?
Pamätám si, že sa mi narodila dcéra, to je pre mňa najpodstatnejšie. Nakrúcali sme na Námestí SNP s Mariánom Labudom, keď nás prišla manželka pozrieť. Nad nami lietal vrtuľník, naháňali nás policajti, fantastická scéna. Sú to také bliky, čo sa mi vybavujú. Teraz, keď sa na film dívam, mám hrozný pocit z toho, ako som hral.
Nebláznite.
Ale naozaj, to štylizované herectvo je čudné, aj keď Juro Johanides ma presviedča, že sa na mne baví. Ale hádam som aj ja prispel k tomu, že tento film majú niektorí ľudia radi.
Ady Hajdu. (zdroj: SME - Gabriel Kuchta)Film zaznamenal akýsi porevolučný rozklad, dezilúziu, ktorú sme vtedy zažívali. Cítili ste to vtedy?
Čakali sme na Godota a keď prišiel, nevedeli sme, čo s ním máme robiť. Mysleli sme si, že sa tu budú nakrúcať filmy a my sa budeme venovať umeniu, tomu, čo vieme. Ale najdôležitejšie vtedy bolo postaviť na nohy ekonomiku, na umenie veľa peňazí nebolo. Žiaľ, ani za tridsať rokov sa toho veľa nezmenilo - kultúra a umenie sú v našej krajine až na poslednom mieste.
Keď ste teraz žiadali o pomoc, ozvali sa aj nespokojné hlasy. Ako ste to vnímali?
Iniciátori výzvy sa ozvali ako prví a asi to bolo nešťastné.
