Obdobie koronavírusu priblížilo svet viac k apokalyptickým víziám. Aj k takým, aké má v hlave výtvarník a spisovateľ Simon Stålenhag. Rozhovor vznikal telefonicky medzi Slovenskom a Švédskom v čase vrcholiacich karanténnych opatrení u nás a omnoho voľnejších vo Švédsku. Téme sme sa, prirodzene, vyhnúť nemohli.
Ako prežívate aktuálnu situáciu? Koronavírus nás posúva do čias kontroly a samoty, nie?
Áno, hoci u nás to s obmedzeniami zatiaľ nie je také intenzívne ako v Nórsku, Dánsku, nehovoriac o Taliansku. To, že žijeme vo svete, ktorý sa môže rýchlo rozpadnúť a zmeniť na apokalyptickú krajinu, je neuveriteľné. Tu vo Švédsku sme zvyknutí aj na osamelosť, máme tréning z dlhých zím a pochmúrneho počasia, ale vírus je skutočne ako hrozba z apokalyptického filmu a odhaľuje, aké krehké sú naše sociálne vzťahy.
Ako umelec, ktorý tvorí v ateliéri, nemám problém byť sám, ale ako človek, ktorý si rád zájde na stretnutie s priateľmi či do reštaurácie, sa cítim ohrozený a mám strach.
Váš svet v knihách Pasáž či Slučka nepôsobí ako nočná mora, ale ako reálna apokalypsa. Sme ako ľudstvo na „road to hell“, ceste do technologického pekla?
Ako s každým veľkým vynálezom, aj s novými technológiami je to tak, že kým nám slúžia, je to dobre. Ak nás začnú ovládať, môže to byť nebezpečné. Nie je to téma, ktorú som objavil, ale cítim istú pochmúrnosť samotného faktu, že niekedy sme k technológiám až príliš dôverčiví. Veríme im, spoliehame sa na nich. Ale závislosť, ktorú si budujeme, je strašidelná.
Podľa toho, čo maľujete a píšete, nie ste veľkým optimistom. Alebo sa mýlim?
Možno to tak pôsobí, ale po pravde mám technologickú prítomnosť rád, som naozaj šťastný, že máme internet a mobilné telefóny a všetky tie veci, ktoré nám umožňujú byť spolu, hoci aj cez obrazovky. Pozrite sa, ako narástla komunikácia na internete a v sociálnych skupinách práve teraz, v čase koronavírusovej krízy.
Sme obeťami hyperkonzumnej spoločnosti, ale zároveň ju milujeme. Vaša kniha Pasáž je aj knihou o závislosti od zážitku, však?
Áno, v Pasáži vykresľujem krajinu, ktorá svojím spôsobom kolabuje práve preto, že ponúkala útek do digitálnej reality, ponúkala väčšie vzrušenie v nejestvujúcej realite než v skutočnom živote. Dostali sme sa do spoločnosti, kde naozaj hľadáme zážitky, zabúdame žiť a radovať sa len tak z toho, že sme, a neustále hľadáme niečo ďalšie a ďalšie.
(zdroj: Archív SME)Je virtuálna realita našou novou drogou? Či pandemickým vírusom nášho mozgu? Alebo je to viac nástroj štátnej kontroly na ovládanie mysle občanov?
Závislosť od digitálneho prostredia je už dnes preukázaná a má podobné znaky ako gamblerstvo, drogy či závislosť od alkoholu. Ale je o to horšia, že kým drogy a alkohol pri práci nepotrebujete, digitálne technológie sú prakticky dnes všadeprítomné a vy ste v kontakte so svojou drogou obrazovky neustále. Utápame sa vo virtuálnom svete. A nechávame sa všade kontrolovať.
