Román Proces Annetty Hessovej o povojnovej spoločnosti, histórii a vzťahoch sa odohráva vo Frankfurte v roku 1963. Mladá hrdinka Eva pracuje ako tlmočníčka počas súdneho procesu s dôstojníkmi SS z koncentračného tábora v Osvienčime.
Príbeh rodiny zobrazuje nemeckú spoločnosť, ktorá urobila za nacistickou minulosťou hrubú čiaru. Hessovej vystúpenia v Nitre a Bratislave sa pre koronu neuskutočnili, tak nám aspoň poskytla exkluzívny rozhovor.
Aký mal dosiaľ koronavírus vplyv na vašu prácu spisovateľky a scenáristky?
Na tvorbu mal, prirodzene, zásadný dosah, lebo karanténa ovplyvnila celý môj život. Nemôžem počas pandémie len tak ďalej písať akoby nič. Všetko sa zrazu relativizuje. Pýtam sa sama seba: naozaj svet potrebuje seriál, na ktorom pracujem? Je mi ľúto všetkých obetí a trpiacich, ale zároveň si myslím, že nám ako ľudstvu prospeje spomaliť, zahĺbiť sa do seba a prehodnotiť svoje priority aj hodnoty. A celkom konkrétne: minulý týždeň sa zastavilo nakrúcanie tretej série Ku'damm 63.
Čo znamená kríza pre nemecký knižný trh?
V tomto odvetví som nováčikom. Proces je moja prvá próza. Doteraz som písala pre televíziu. No moje jarné čítačkové turné sa pre koronu zrušilo aj obe podujatia na Slovensku, čo ma mrzí. Dúfam, že cestu k vám absolvujem čoskoro, v zdravších časoch.
Keď píšete scenár, pracujete z domu alebo sedíte vo „writer’s roome“ v televíznej produkcii?
Vývoj seriálu je náročná myšlienková a strategická práca. Najlepšie sa mi tvorí pri chôdzi. Tam sa rodí prvotný nápad. Potom nasleduje rozsiahly rešerš: čítam, počúvam, pozerám sa. Vtedy zvyčajne píšem doma. Nedávno som vytvorila nový seriál Deti zo stanice zoo podľa slávnej knihy Christiane F. Prvá séria sa už pripravuje.
Prvý raz v živote som scenár napísala v produkcii v scenáristickej miestnosti. Želala som si to tak, lebo som na spoluprácu oslovila mladších kolegov, ktorí sa v drogovej problematike vyznajú lepšie. Stretávali sme sa vždy na dva intenzívne dni a potom išiel každý domov písať.
Tvoríte silné ženské postavy. Nezabudnuteľná hrdinka Eva z Procesu zažije, ako sa jej vlastný život, no aj celá krajina, zmenia priamo pred jej očami. Ako vznikla?
Moje postavy majú často reálne predobrazy. Eva je voľne inšpirovaná mojou mamou, dala som jej aj rovnaký vek. Ako mnohé ženy svojej doby, aj mama bola začiatkom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia zaneprázdnená najmä rodinným životom a stereotypnými povinnosťami.
Nemala potuchy o zločinoch spáchaných Nemcami počas nacizmu, o Osvienčime nikdy nepočula. Jej rodičia o ťažkých témach vôbec nehovorili. Mlčalo sa o nich takmer všade.
Bolo pre vás ťažké vychádzať zo skúseností vlastnej rodiny?
Určite. Postava Evy zažije za rok to, čo v sebe mama spracúvala celý život. Ako dievčatko som na vlastné oči videla, ako bolestivo sa snažila emancipovať od otca. Neskôr sa mi priznala, že si neuvedomovala, ako to vníma dieťa. V knihe som jej skúsenosť zhutnila a zdramatizovala.
Prísne ste sa však držali historických faktov.
Vypočula som si všetky nahrávky z Osvienčimského procesu, ktoré sa dajú nájsť v archíve na internete. Ohromila ma poľská tlmočníčka, ktorej pokoj a zrozumiteľnosť pomohli viacerým svedkom získať k súdu dôveru a prehovoriť o hrozných zážitkoch. Z toho všetkého sa postupne rodila románová Eva.
(zdroj: Archív SME)Ako by ste charakterizovali Nemeckú spolkovú republiku roku 1963?
Nemci po roku 1945 o svojej činnosti počas nacizmu väčšinovo mlčali a zločiny vytesnili. Zrejme šlo o prirodzenú psychologickú obrannú reakciu, inak by sa spoločnosť zrútila. Ľudia sa pozerali dopredu a nanovo vybudovali zničenú krajinu.
Nezostal im priestor na otázky o minulosti, o kolektívnej či individuálnej vine. V mimoriadne zložitej situácii vyrastali vojnové deti. Všetko zlo ešte videli na vlastné oči, ale nesmeli o ňom hovoriť ani klásť dospelým otázky. Dodnes sa v mnohých rodinách rozprávajú vymyslené hrdinské príbehy o vlastných predkoch.
Ako sa verejnosť postavila k prešetrovaniu nacistickej hrôzovlády?
