Keď ju niekto nahnevá, vrazí mu päsťou do tváre. Má ostrý jazyk, často používa nadávky. Nemala ešte pätnásť, keď ju z domova vypudila vojna. Prišla do Viedne, bola dílerkou drog, žila ako punkerka a bývala s ôsmimi gaymi v nelegálnom prenájme.
Zo zúfalstva sa pokúsila o samovraždu.
Potom sa vrátila do Iránu, vyštudovala vizuálne umenie a utiekla zase do Paríža. Bola tam pár minút, keď v metre zmlátila muža, ktorý bol kontaktnejší, ako by mal.

Presadila sa komiksmi a keď nakrútila animovaný film Persepolis o dospievaní v Iráne a potom na Západe, okamžite sa z nej stala režisérska hviezda.
Cena z Cannes, nominácia na Oscara. Začal sa jej život, ktorý si vybojovala so zbraňami zdedenými po mame, ktorá jej hučala do hlavy:
Nikdy sa nespoliehaj na to, že si pekná.
S režisérkou MARJANE SATRAPIOVÚ sme sa stretli v Paríži, keď mal premiéru jej film Radioactive. Pri citlivých spoločenských témach bola rovnako výbušná ako materiál, s ktorým kedysi pracovala Marie Curie.
Aká je vaša najjasnejšia spomienka z domova?
Prvá, ktorá mi napadne, je, ako moja mama mlátila nejakého muža na záchode.
A čo sa tam stalo?
Prišiel na dámske záchody a cez dierky na dverách sa pozeral dnu. Aj na mňa. Takže moja mama ho chytila za hlavu a namočila mu ju do umývadla, búchala mu ňou a kričala: ospravedlň sa!
Taká je moja mama. Meria 157 centimetrov a váži štyridsať kíl. Drobná žena. Vždy mi hovorila: ak sa ťa niekto dotkne, zmláť ho. No lenže potom som prišla žiť do Paríža a tam sa ma všetci dotýkali pri každom ahoj a maj sa. Porozdávala som veľa faciek, kým som pochopila, že takto tu neprežijem a nikdy sa nenaučím s Francúzmi žiť.
Ale zišlo sa mi, že ma doma naučili brániť sa. Že ma nevychovávali tak, aby som bola len krásna a milá.
Francúzi vždy veľmi radi komentovali krásne ženy, nie?