Druhá svetová vojna, ktorej 75. výročie si pripomíname, priniesla obrovské zmeny v každom aspekte ľudskej činnosti. Výnimkou nebola ani diplomacia a mocenské usporiadanie v rámci krajín strednej a východnej Európy.
V medzivojnovom období tu hlavnú rolu zohrávalo Francúzsko, ktoré úzko spolupracovalo so štátmi Malej dohody. Francúzska pozícia však bola značne oslabená, jednak účasťou francúzskych politikov na politike appeasementu, ktorá vyvrcholila podpisom Mníchovskej dohody na jeseň 1938, ako aj porážkou Francúzska v lete 1940.
Takisto Veľká Británia, napriek svojej významnej úlohe v boji proti nacistickému Nemecku, vyšla z bojov druhej svetovej vojny značne oslabená. Politická mapa Európy, ako aj sveta, sa v priebehu rokov 1939 až 1945 zmenila. Z bojov druhej svetovej vojny vzišli dve nové veľmoci – Sovietsky zväz a Spojené štáty americké.
Už 75 rokov. Nevieme, aké to je, tak si to vážme Čítajte Ich spolupráca počas bojov druhej svetovej vojny bola mnohokrát pomerne komplikovaná, keďže išlo o odlišné politické systémy a mali aj odlišnú historickú skúsenosť. Napriek tomu do istej miery spoločne plánovali povojnovú budúcnosť sveta.
Argonauti z Jalty
Pri plánovaní povojnovej Európy boli veľmi dôležité stretnutia politických predstaviteľov na najvyššej úrovni. Jedným z tých najdôležitejších bolo stretnutie na Jalte vo februári 1945. Toto stretnutie malo krycí názov Argonaut.
Počas konferencie bola okrem iného podpísaná Deklarácia o slobodnej Európe, v ktorej sa predstavitelia Spojených štátov amerických, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu zaviazali, že na oslobodených územiach sa uskutočnia demokratické voľby.
Tento dokument je dôležitý v tom, že je v rozpore s tzv. „jaltským mýtom“ o rozdelení sfér vplyvu. Táto teória vychádza z predstavy, že sa na Jalte rozdeľovala Európa v duchu koloniálnej tradície z 19. storočia.
Výskum viacerých historikov (napr. českého historika Víta Smetanu) však poukazuje na to, že k takémuto deleniu Európy, resp. sveta, na Jalte neprišlo.
Zároveň však treba dodať, že jednou z hlavných tém diskusií bol aj osud Poľska, pričom prijaté rozhodnutie bolo, do istej miery, v rozpore so spomínanou deklaráciou. V Poľsku mali podľa dohody z Jaltskej konferencie tvoriť povojnovú vládu primárne členovia tzv.
Lublinského komitétu, pričom zástupcovia poľského exilu vo Veľkej Británii, resp. domáceho odboja v podobe zástupcov Armii Krajowej, mali byť zastúpení minimálne.
