Dejiny nie sú vecou historických príručiek. Zahryzávajú sa do osudu každého z nás. Niekedy tragicky, inokedy komicky či absurdne. Román Alexeja Slapovského Neistota (v preklade Jána Štrassera vydal Slovart, 2020) cez obrazy krutých, bizarných i smiešnych situácií vykresľuje 100 rokov Ruska 1917 – 2017.
Vaše dielo Neistota vystihuje asi najtypickejšiu črtu ostatného storočia: neistotu. Nikdy neviete, kedy vám do života vstúpi aktuálna história, politika, štát... Aký má zmysel potom žiť a veriť čomukoľvek?
Je celkom možné, že som tú knihu napísal práve preto, aby som spolu so svojimi hrdinami pochopil, ako žiť a v čo veriť. Vysvitlo, že neistota nemusí byť vždy zlá. Je možné, že zajtra sa stane čosi, čo zmení život k lepšiemu.
Objaví sa niečo nové, zaujímavé a dobré. Život je dobrodružstvo, večné objavovanie, no nie Ameriky, ale samého seba a iných. Tomu sa venujú moji hrdinovia. Rozvíjať sa, ponárať sa do seba, dúfať v lepšie.
Často hovorievam: najviac, čo môžeme, je prekvapovať samých seba. Ako vieme, socialistický realizmus nabádal opisovať ľudí nie takých, akí sú, ale akí môžu byť. No a mňa akurát teraz, keď sa ten socialistický realizmus aj so socializmom skončil, začala zaujímať táto téma. Navzdory dobe.
Čo považujete za najstrašnejšie na ruských dejinách ostatného storočia? Ten cynizmus, s akým sa pristupovalo k ľuďom ako k „spotrebnému materiálu“?
Ponižovanie ľudí. To je to, čo nenávidím v dejinách civilizácie ako takej – ponižovanie človeka človekom. A tým ponižovanie seba samého. Pokladám to za hlavný nedostatok aj v dnešnom Rusku – ak nie ponižovanie, tak úpadok práv a slobody.
Tomáš Etzler: Som optimista a verím, že poctivá novinárčina prežije Čítajte No ľudia sa menia. To až tak veľmi nebadať, no vidím, že vzrastá pocit vlastnej dôstojnosti, ľudia si väčšmi vážia sami seba. A výsledky toho ešte uvidíme.
Neistota je skvelé čítanie aj z hľadiska formy – listy, zápisníky, dialógy. Prečo ste si zvolili takúto žánrovú pestrosť?
V mladosti som chcel byť hercom, našťastie, nestal som sa ním. Ale som aj dramatik a scenárista, hoci to hlavné pre mňa je próza. Rád sa vteľujem do svojich postáv. Keď som písal z pohľadu pologramotného roľníka, občas som sa ním aj cítil. Nebolo to také ťažké – moji rodičia sú z dediny, mám v sebe roľnícke korene.
Rozprávate príbeh krajiny a ľudí v nej akoby dokumentmi obyčajných ľudí, v ktorých sa zrkadlí história. Môžeme sa brániť pred tlakom histórie? Alebo je každý z nás len človek – milión?
Zabrániť, aby nás ovplyvňovali dejiny, sa nedá presne tak, ako nemožno ignorovať zemskú príťažlivosť.
