Vrchol pandémie zažila v jednom z najväčších epicentier – v New Yorku. Režisérka TEREZA NVOTOVÁ si karanténu s priateľom naordinovala ešte skôr, ako sa zavrelo celé mesto.
Keď vyšla von a začala nakrúcať vyľudnené mesto a robiť rozhovory so zdravotníkmi, vždy ju prenasledovali predstavy, že aj ona ochorie, skončí v nemocnici a zomrie.
Hoci však každý v meste poznal niekoho, kto koronu dostal, mnohí uverili konšpiráciám, štrajkovali a chceli návrat do normálu. Aj vďaka lídrom ako Donald Trump, myslí si.
V rozhovore pre SME hovorí aj o tom, čo zapríčiňuje polarizáciu spoločnosti, ako docieliť, aby verejnosť konečne začala vnímať umenie ako plnohodnotnú prácu a aj to, že ju potešil incident okolo Maroša Kramára, ktorý znovu otvoril tému prehliadaného sexuálneho obťažovania.
Počas pandémie ste ostali zaseknutá v New Yorku. Nakrútili ste tam dokument New York v čase korony. S akým zámerom?
Keď som čítala slovenské a české médiá a sociálne siete, zachytila som populárny názor, že krajinu treba premoriť, že korona je len sezónna chrípka a tí, čo na ňu zomierajú, by aj tak zomreli, lebo sa nakazia iba najslabší.
Pochopila som, že mám príležitosť ukázať ľuďom doma, aké to je, keď sa populácia naozaj premorí. Zároveň som vedela, že táto kríza nám odhaľuje aj iné systémové slabiny.
Zrazu sa zistilo, že New York nestíha liečiť chorých a nie je žiadnou výhrou žiť v najbohatšom meste v najbohatšom štáte Ameriky.
Presne. Ľudia v západnom svete sa cítia ako vždy – privilegovaní a chránení. Zdá sa nám, že sa nám nič nemôže stať, že takéto choroby majú len na Blízkom východe a v Afrike.
To sa ukázalo aj ako naša najväčšia slabosť. Posadnutí ekonomikou, Američania sa v New Yorku báli zavrieť pracoviská a školy, aby nenastal ekonomický kolaps.
No kolaps nastal ešte väčší, keďže zavreli neskoro. Váhanie spôsobilo tisíce obetí. To si, žiaľ, momentálne uvedomujú len tam, kde bola prvá vlna naozaj smrteľná. Inde majú doteraz pocit, že korona nič nebola a nič sa nemalo zatvárať.
Aký pocit to bol zažiť inak pulzujúce veľkomesto také vyľudnené?
Veľmi zvláštny, bez ľudí bol New York ako skanzen. Nie nadarmo sa všetky apokalyptické filmy odohrávajú tam. Sú tam všetky notoricky známe stavby, to mesto je symbolom vrcholu západnej civilizácie. Byť v uliciach, z ktorých sa ľudia vyparili, bolo také, ako byť v jednom z tých apokalyptických filmov.
Obávali ste sa nákazy?
Áno. Najmä potom, ako som vyšla von a začala robiť rozhovory so sestričkami a trochu viac som nahliadla, ako to vyzerá v nemocniciach. Pochopila som, že sa nemôžem spoliehať na to, že som mladá a zdravá. Na intenzívnej starostlivosti bolo aj plno mladých ľudí, ktorí zomreli.
Jedna sestrička mi rozprávala, že na intenzívke pracuje už tri týždne a prežil jediný jej pacient. Samozrejme, že ma to vystrašilo.
Do newyorských ulíc vyrážala s kamarátom na motorke, aby nemusela cestovať metrom a riskovať nákazu. (zdroj: Archív T.N. )Poznali ste aj niekoho, kto ochorel?
Áno, ochorel mi kamarát, našťastie mal len mierne príznaky. Poznala som aj Milenu Jelinek, známu českú scenáristku, ktorá v New Yorku učila na univerzite a na Covid-19 zomrela.
Pokúšali ste sa vrátiť na Slovensko?
Letenku som mala na koniec marca, ponáhľala som sa domov, lebo mám v lete nakrúcať film. Hneď mi ju zrušili, potom aj ďalšiu. Zároveň som však mala strach, že v momente, keď odletím, tak skoro sa s priateľom znovu neuvidím. Amerika zatvorila hranice pred Európou, Európa pred Amerikou.
Keby sme sa nevzali, nemohol by sem za mnou prísť, pretože je cudzinec. Vďaka sobášu mohol ísť so mnou. Nakoniec sa nám podarilo zohnať letenku na koniec mája a odvtedy sme v Bratislave.
Ako ste celú situáciu vnímali zablokovaná na opačnom konci sveta?
