BRATISLAVA. Jeho prvá výstava v roku 1971 trvala len pár dní. Prekazili ju komunistickí cenzori. Znepokojil ich jeden popartový obraz, na tie časy pomerne moderné dielo, vytvorené technikou podmanivých repetitívnych pečiatok.
Bolo na ňom stádo dobytka.
Keď ho cenzori uvideli, začali počítať, ktorý orgán komunistickej strany má toľko členov, koľko má stádo na obraze.
"Zrátali, že s niektorým to sedí. Tak to proste zavreli," hovorí gitarista z kapely Longital Daniel Salontay. K dielam svojho otca Alexandra Salontaya zložil hudobný soundtrack.
Po rokoch môže verejnosť zakázané a ďalšie obrazy znovu vidieť. Výstava s názvom Zásielka v trnavskej Galérii Jána Koniarka je zároveň debutom aj súbornou retrospektívou osemdesiattri-ročného umelca.
Obraz Alexander Salontay: Zásielka (najnovšia akvizícia Galérie Jána Koniarka) (zdroj: Zuzana Dohnalová)Nechcel ich ukazovať, ani predať
Alexander Salontay maľoval celý život, ale nikdy vraj nebol človek, ktorý by sa chcel merať či porovnávať s ostatnými. Nechválil sa tým, čo robí, no robil to veľmi intenzívne.
Nezáleží na tom, čo chcel umelec povedať. Keď namaľuje obraz, je už úplne zbytočný Čítajte Pohyboval sa vo výtvarnom prostredí ako pedagóg na vysokej škole v Trnave, kde učil maľbu, kresbu, grafiku a dejiny umenia, venoval sa didaktike a psychológii výtvarného umenia.
Začleniť sa do výtvarného biznisu mu nevyhovovalo, veď okrem zrušenej výstavy na začiatku sedemdesiatych rokov vystavoval už len raz, v Trnave v roku 1976.
"Bol príliš citlivý a možno si nebol istý, nechcel, aby vystavovanie jeho tvorbu nejako ovplyvnilo. Zároveň nechcel obrazy dávať preč, lebo boli súčasťou jeho cesty poznania. Nefungujú v jednotlivosti, ale ako celok," hovorí jeho syn, ktorý aj v detstve rád pozoroval, s akou istotou a presnosťou ťahá otec linku štetcom po papieri.
