BRATISLAVA. Stalo sa to, keď stál na pódiu v klube v malom anglickom meste. Bol to jeden z tých podnikov, ktoré boli v šesťdesiatych rokoch roztrúsené po celej Británii. A všetky vyzerali úplne rovnako.
Ľudia v oblekoch sedeli za stolíkmi, jedli kurčatá a pili víno z prútených demižónov, osvetľovalo ich len tlmené svetlo lámp. Priestor, ktorý zaspal dobu.
Kým vonku zúrila zima a rocková hudba zažívala boom, on bol klávesákom v bluesovej kapele, na sebe mal kaftan a retiazku, na ktorej viselo pár zvončekov. V jednom momente si uvedomil, že už to tak ďalej nejde. Hudbu túžil robiť vždy, no nie takto.
Bol si dobre vedomý toho, že nevyzeral ako popová hviezda, veď kto by navyše prerazil s prezývkou „Červený Dwight“. Aj tak kapele oznámil, že končí. A stal sa Eltonom Johnom.
Dal si dávku a zrazu nemohol prestať
Detstvo mal bolestivé. Matka ho emocionálne zanedbávala, otec často nebol doma a keď už, jeho prítomnosť väčšinou sprevádzali intenzívne výbuchy hnevu nad hocičím, čo mladý Elton, v tom čase ešte Reginald, urobil.
"Dostal som sa do maléru aj vtedy, ak som zjedol zeler nesprávnym spôsobom," píše Elton John v autobiografii, ktorá v týchto dňoch vychádza aj v slovenčine.
