Bola na vrchole fyzických aj intelektuálnych síl. Prežila väzenie gestapom a dokázala sa vzoprieť aj vyškoleným prokurátorom v zinscenovanom procese.
Miladu Horákovú na základe neho obesili 27. júna 1950.
Proces bol snímaný v obrovskom filmovom projekte, ktorý mali komunisti naštudovaný od prvej do poslednej noty. Bol perfektne remeselne pripravený, konzultanti boli Sovieti, majstri monster procesov.
Československí komunisti chceli film ukázať publiku ako odstrašujúci príklad, počítali s tým, že v nich vyvolá nenávisť. Prepočítali sa však.
Ako bola Milada Horáková súdená a čo za mašinu tento proces bol, hovorí v rozhovore pre SME režisér MARTIN VADAS, ktorý dával dokopy obraz a zvuk, keď sa prudko výbušný materiál našiel v archíve.
Ako vznikol nápad nasnímať proces s Miladou Horákovou a urobiť z neho film? Bol v komunistickej strane nejaký génius, ktorý na to prišiel?
Čerpalo sa zo skúseností Sovietskeho zväzu. Už Lenin povedal, že najdôležitejší je film. A naozaj, pri revolúcii zohral film dôležitú úlohu, a zohral ju aj v 30. rokoch, keď Sovieti nakrúcali svoje politické procesy. Ústredný výbor Komunistickej strany Československa si to len prisvojil.
Spomeniem najmä mimoriadne posluhovačného dramaturga Přemysla Freimanna, ktorý stál pri všetkých poradách o filmových projektoch, bol pri procese s Horákovou aj Slánským.
S akými konkrétnymi úlohami filmári do procesu s Miladou Horákovou vstupovali?
Komunistický ideológ Gustav Bareš im hovoril: Pozor na to, aby ľudia, ktorých snímate, nepôsobili ako obete a nevyvolávali v ľuďoch súcit. Pretože zámerom procesu nebolo dostihnúť špiónov a spravodlivo ich potrestať, zámerom bolo vyvolať strach a nenávisť voči páchateľom, na ktorých sa dali zhodiť všetky ťažkosti obyvateľov Československa.
V žiadnom prípade sa divák nemohol ocitnúť v situácii, že by sa v duchu pýtal: Čo by som si ja počal na ich mieste? To by znamenalo, že sa s postavami identifikoval a začal by premýšľať o tom, čo robili.
“Na slnečných okuliaroch prokurátorov vidíte, že sála bola výborne nasvietená, na telefónoch vedľa nich zas to, že boli spojení s réžiou a dostávali pokyny, keď vypadli z roly. Vynikajúci boli aj kameramani.
„
Ako to chceli dosiahnuť?
To je práve zaujímavé. Chceli to dosiahnuť nenávistnými prejavmi prokurátorov. S nimi sa mal divák identifikovať. Stal sa však pravý opak. Výsledkom bol asi sedemhodinový záznam, hrubý materiál. Popri tom sa dochovala aj desaťminútová zostrihaná serviska, maketa akéhosi zamýšľaného týždenníka.
A zrejme na základe projekcie tejto makety komunistickí hodnostári usúdili, že film ich zámer nesplňuje a nikdy sa nebude verejne premietať.
Čo sa s ním teda stalo?
Odložili ho do archívu. Presnejšie, do niekoľkých archívov. Bol to veľmi citlivý materiál, komunisti stále rozmýšľali, kam ho schovajú. Keďže to bol prudko horľavý celuloid, báli sa, aby im to nevyhorelo. Zároveň k nemu chceli mať prístup.
Bola to profesionálna produkcia? Bol k nej aj scenár?
Myslím si, že áno. Proces mal otázkové protokoly, predpokladám, že sa dopredu rozhodli, komu budú pri filmovaní venovať pozornosť a čo nakrúcať nemusia. Preto napríklad na zázname nie sú advokáti a ich prejavy na obhajobu obžalovaných. Nebolo to žiaduce ani využiteľné pri propagácii režimu.
