Má za sebou dvanásť kníh a hoci pochádza z maličkého národa, stal sa svetovo úspešným spisovateľom. Podľa neho nezáleží na tom, odkiaľ autor pochádza, ľudia sú vraj všade viac-menej rovnakí, takže zaujímavé príbehy, či už o láske, zrade, agónii, šťastí, sa dejú všade. Nedávno mu vyšiel román Príbeh o Áste, ktorým určite potešil svoj slovenský fanklub. Jón Kalman Stefánsson.
Z vášho životopisu vyplýva niekoľko zaujímavých faktov – krátko po tom, ako ste nedokončili štúdium literatúry na Islandskej univerzite, debutovali ste básnickou zbierkou. Neskoršie úspechy s novelami naznačujú, že to štúdium asi pre vás nemalo veľký význam. Fakt sa tam nič podstatné nevyučovalo?
Napriek tomu, že som nikdy nedokončil školu, písanie bakalárskej práce mi neprekážalo. Počas mojich štúdií som dokonca publikoval dve knihy poézie. Na univerzite som bol najmä preto, že som tam mal dosť času čítať a písať.
Prekladateľka z islandčiny: Na Islande je ľahké sa zviditeľniť, tvorivosť nepatrí len elitám Čítajte Získanie titulu nebolo pre mňa až také podstatné. Ale áno, naučil som sa tam pár vecí. Niektorí učitelia ma čosi naučili svojimi vedomosťami, múdrosťou a niektorí len svojou charizmou.
Neľutujem ani jeden deň strávený na škole. Pred štúdiom som mal aj iné zamestnania, väčšinou išlo o náročné manuálne práce a každý deň, keď som došiel z práce domov, som už nemal energiu na čítanie, nie to ešte písať.
Tak som sa rozhodol ísť na univerzitu, kde som mohol tieto činnosti, ktoré tak milujem, aj vykonávať.
Máte za sebou jednu trilógiu a jeden dvojdielny román – našťastie som čítal romány Ryby nemajú nohy a Skoro tak veľký ako vesmír sám krátko po sebe, tak ma dlho netrápili naznačené a nedokončené príbehy a vzťahy z prvej knihy a rozuzlenia som sa dočkal dosť rýchlo. Zámerne ste ponechali čitateľa v očakávaní, alebo vám rozsah románu nestačí na zobrazenie komplikovaného príbehu a vzťahov? Neprekáža to vašim čitateľom? Napríklad výsledok komunikácie Magrét so spisovateľom Gunnarom Gunnarsonom sa čitateľ dozvie, len ak si prečíta aj druhú knihu.
Trochu sa hanbím pripustiť fakt, že na čitateľa pri písaní alebo práci na románe nikdy nemyslím. Znie to možno čudne, ak nie arogantne, zvlášť ak máte na pamäti, že žiadny román a ani žiadna báseň neožije, ak nepríde čitateľ.
Napriek tomu – nikdy o nich nepremýšľam, keď píšem. Jediná vec, na ktorej záleží, je samotný román, príbeh, alebo skôr (v mojom prípade) príbehy.
Pre mňa je každý román istým spôsobom skladbou, symfóniou, a ak, ako v tých príkladoch, ktoré uvádzate, musí čitateľ dlho čakať, niekedy aj niekoľko stoviek strán, na objasnenie celého príbehu, vysvetlenie či nejaký osud, potom dôvod tohto všetkého spočíva v zákonoch kompozície, ktorou môj román je. Niektoré veci musia proste počkať, aspoň tak to cítim, vnímam.
Zvyčajne netuším, aká dlhá bude nejaká epizóda alebo príbeh, či to bude desať strán, sto strán, alebo si treba počkať na ďalšiu knihu… Je to niečo, čo prichádza s písaním. Pre čitateľa to môže byť istým spôsobom náročné. A nech je. Kto tvrdí, že literatúra by nemala byť istým spôsobom náročná?
Osobne si myslím, že všetky dobré umelecké práce si vyžadujú niečo od svojho čitateľa, poslucháča, diváka… Umenie je umenie a je také živé, pretože nefunguje len jedným smerom, v umení to nikdy nie je jednosmerná premávka.
Je to dobrodružstvo, cesta, plavba, pretože ide o spoluprácu medzi umelcom, umelcovým dielom a divákom. V prípade literatúry čitateľom.
Áno, máme aj populárnu literatúru, detektívne príbehy... ktoré môžete čítať bez toho, aby ste čosi zo seba do nich vložili. Ide o čistú zábavu, čo nie je zlé. Všetci niečo také občas potrebujeme.
Ale romány a poézia vám ponúkajú aj zábavu, aj ten nádherný pocit z cesty. A myslím si, verím, dúfam, že mnohí čitatelia majú potešenie aj z toho, keď môžu do knihy vložiť niečo zo seba – pretože až potom nadobudnú pocit, že sú súčasťou toho sveta, že oni sami niečo tvoria.
Dobrá fikcia, silná poézia, obe menia svojich čitateľov na akýchsi básnikov, spisovateľov, zatiaľ čo ju čítajú.
V knihách Ryby... a Skoro tak veľký... hrá významnú rolu vzťah Ariho a Sigrún, ich osudové nedorozumenie a odlišné vnímanie jednej dramatickej udalosti, ktoré sa vysvetlí po 35 rokoch. Napriek tomu sa mi zdá, že tento príbeh ostal otvorený a mohol by sa stať jednou z hlavných línií aj v treťom diele. Uvažujete o ňom? Píšete ho?
Tretia kniha? Nie, nie, to si nemyslím. Samozrejme, netuším, čo budem písať v budúcnosti, ale nemyslím si, že z týchto dvoch kníh vznikne trilógia. Ale môžem len dodať, že pre mňa sú tieto dve knihy jedným uceleným románom. Rovnako ako moja trilógia, ktorú ste spomenuli, je len jedným dlhým románom.
Nedávno mi totiž jeden priateľ spomínal stretnutie so svojou platonickou láskou z vysokej školy. Jedno nedorozumenie ešte zo začiatku štúdia však zabránilo vývoju ich vzťahu – a vysvetlili si ho až na stretnutí po tridsiatich rokoch. Obaja majú za sebou nevydarené manželstvá a ich súčasné zväzky ich neuspokojujú. Čo by ste im poradili?
