Cesta od bigbítu k opere

Jan Vacík študoval na pražskom konzervatóriu kompozíciu a po emigrácii do Mníchova v roku 1985 operný spev v Nemecku a Taliansku. V rokoch 1988 až 1993 bol stálym členom Bavorskej štátnej opery. Hosťuje na mnohých svetových scénach - v Miláne, Paríži, Ríme, Viedni, Parme, Modene, Drážďanoch, Lyone či Tel Avive. Okrem opernej tvorby sa venuje aj piesňovým a oratórnym cyklom, často spolupracuje s rozhlasom a televíziou. FOTO - ČTK

Bratislavský Peter Grimes je šiestou inscenáciou diela, na ktorej sa spolupodieľate. V čom je iná ako tie predchádzajúce?

"Každá z predchádzajúcich - v Braunschweigu, Terste, Tel Avive, Norimbergu, Modene či Ferrare bola, samozrejme, iná, no všetky boli zakotvené v malomeštiackom prostredí Anglicka, v dôsledku ktorého Britten ako homosexuál veľmi trpel. Bratislavská inscenácia je posunutá do súčasnosti."

Ako sa v tejto koncepcii režiséra Martina Bendika cítite?

"Dobre, hoci som musel trošku prehodnotiť svoj názor na niektoré aspekty, ktoré režisér logicky vyvodil z posunu do hamburského prístavu. No, žiaľ, súčasný svet sa od vtedajšieho anglického spoločenstva príliš nelíši."

K štúdiu spevu ste sa dostali ako absolvent kompozície až po emigrácii do Mníchova, vo veku, keď majú speváci prvé kroky na javisku už za sebou.

"Na pražskom konzervatóriu som vyštudoval kompozíciu pre pop a džez, takzvanú ježkárnu. Doma som účinkoval s bigbítovou kapelou, dokonca sme dvakrát hrali na Bratislavskej lýre v rokoch 1989 a 1981. Po odchode do zahraničia sa naša kapela rozpadla. V Nemecku som začal ako muzikálový spevák v Cats a Evite. Tu som pochopil, že môj hlas potrebuje školenie. K opere som sa teda prepracoval od bigbítu cez muzikál."

Ako to bolo s vašou emigráciou?

"Jednak som komponoval piesne, ktoré v danom období dosť provokovali, a tiež sme mali s minulým režimom ekonomický problém. So zahraničnými partnermi sme upravovali zmluvu tak, aby sme Pragokoncertu nemuseli odviesť povinných osemdesiat percent z honorárov.

V kapele bol psychicky labilný kolega, ktorého Štátna bezpečnosť zneužívala ako informátora. Po týchto problémoch som si mohol vybrať - buď už viac ako nespoľahlivý nevycestujem, alebo vycestujem nastálo."

Kam smeruje vývin opernej inscenačnej praxe?

"Považujem za celosvetové nešťastie, že sa mnoho činoherných režisérov púšťa do inscenovania operných diel bez patričného hudobného vzdelania. Myslím si, že režisér, ktorý nečíta partitúru, nespolupracuje s dirigentom a nie je schopný pochopiť skladateľa, by sa operou nemal zaoberať."

Inklinujete teda k tradičnejšiemu typu réžie?

"Ak režijný výklad akceptuje zámer hudobného skladateľa, neprekáža mi ani moderná réžia. Sám som účinkoval napríklad v úplne nekonvenčnej inscenácii Aidy v réžii Petra Konwitschneho. On však nešiel proti Verdimu, rešpektoval vzťahy, konflikty, ideu diela."

Ako vnímate postavenie opery v hodnotovom rebríčku spoločnosti?

"Kedysi som sa o osud opernej scény bál viac. Nejde síce o žiadnu renesanciu, ale mám pocit, že mladé publikum si nachádza k opere cestu. Na mojom šestnásťročnom synovi a jeho priateľoch vidím, že objavujú silu live zážitku, že ich to inšpiruje, motivuje. Interakcia medzi javiskom a hľadiskom je silný, nenahraditeľný element."

Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ(Autorka je operná kritička)