Ľudské práva, rodová rovnosť, rovnosť príležitostí pre všetkých ľudí bez ohľadu na rôzne atribúty vrátane sexuálnej orientácie sú v civilizovanom svete považované za nespochybniteľné princípy a hodnoty, ku ktorým sa hlási nielen Európska únia, ale všetky medzinárodné organizácie a inštitúcie.
Napriek tomu sme v posledných rokoch v našom regióne svedkami nielen odklonu od týchto princípov, ale doslova rozpútavania dezinformačnej vojny proti ich obsahu a cieľom, ktoré sa nimi sledujú.
Namiesto politík na posilňovanie ľudských práv sa v našej krajine konzervatívne sily ruka v ruke s náboženskými extrémistami, neofašistickými stranami a nacionálno-populistickými politikmi stavajú na barikády proti akejsi „gender ideológii“ a doslova znemožňujú vecnú debatu o podstate ľudských práv.
Je teda načase sa opýtať, kam naša krajina smeruje a čo má byť výsledkom tohto snaženia. Je načase sa opýtať, quo vadis, Slovensko?
Ľudské práva konečne na scéne
V roku 2011 som nastupovala na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny na pozíciu riaditeľky odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí. Téma a terminológia rodovej rovnosti nestála v tom čase v stredobode pozornosti cirkvi a politických strán, vlastne nestála väčšine ľudí za pozornosť vôbec.
Radičovej vláda prijala v tom čase záväzky v oblasti ľudských práv, ktoré nás (konečne) posúvali na úroveň štandardných demokratických krajín Európskej únie.

Vláda zriadila radu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť a zaviazala sa na vypracovanie stratégie ochrany ľudských práv na Slovensku.
Hoci za tých pár mesiacov vlády jedinej ženskej premiérky v dejinách Slovenska sa toho veľa nestihlo, nastupujúca jednofarebná Ficova vláda si tieto záväzky osvojila a poverila vtedajšieho ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka vedením rady vlády a prípravou stratégie.
Je nutné povedať, že v tom čase bola atmosféra naklonená občianskej spoločnosti a nastupujúci Smer mal tendenciu správať sa ako pomerne štandardná sociálna demokracia.
Dôkazom bolo vytvorenie výboru pre práva LGBTI osôb pod záštitou ministerstva spravodlivosti, kde sa podarilo ustrážiť aj zloženie výboru z osôb, ktoré sa naozaj právam LGBTI ľudí venujú.
Odporcovia z radov náboženských fundamentalistov sa do výboru nedostali s argumentáciou, že ani vo výbore proti extrémizmu a radikalizmu nie sú zastúpení kotlebovci.
Kto mohol vtedy tušiť, že to nebol len začiatok procesu k uznaniu ľudských práv pre všetkých občanov a občianky našej krajiny, ale že toto bol vlastne vrchol, anomália či krátky výkrik do tmy a že budúcnosť tejto témy bude všetko iné len nie ružová?