Počas rozhovoru si postupne spomínal na to, odkiaľ všadiaľ ho už v živote vyhodili. Zo školy, z redakcie, z vojny, zo SND aj zo štátu.
Provokovanie má v krvi, provokuje, aj keď hrá alebo spieva, rozpráva o Biblii, o Bohu a našom vzťahu-nevzťahu ku kresťanským hodnotám. Provokuje dokonca, aj keď maľuje obrazy krížov.
V čase, keď sa Slovensko dozvedá o úrovni diplomových prác, otvára JURAJ KUKURA ďalší ročník Detskej Univerzity Komenského.
Dá sa mladých ľudí naučiť aj to, aby boli čestní a nepodvádzali?
Aj na to sme tu a naša Detská Univerzita Komenského. Máme sa čím pýšiť, pretože to nie je hocijaká univerzita, ale jedna z piatich vzorových detských univerzít v Európskej únii.
Štrasburg, Viedeň, Bazilej a Tübingen sú sociálne orientované, ja som sa rozhodol založiť detskú univerzitu v divadle, v Divadle Aréna. Pretože si myslím, že ak Slovensko niečo naozaj potrebuje, tak je to skutočná elita. A elita má byť vzorom. To je odpoveď na vašu otázku.
Nie sú to veci, ktoré by mali svoje deti učiť už rodičia?
V detstve nás najviac ovplyvní škola, učitelia, spolužiaci a, samozrejme, rodičia a domáce prostredie. Aj preto vždy deťom, mladým študentom pri otvorení univerzity hovorím, že gratulujem a ďakujem ich rodičom, lebo pre nich obetovali svoj čas a energiu.
Rozhodnutie chodiť na univerzitu nikdy nemôže byť rozhodnutím a príkazom rodičov. Nikdy do toho svoje deti nedonútia. Vždy to musia urobiť tí, ktorí to chcú dotiahnuť ďalej, byť lepší, ktorí chcú v živote niečo dosiahnuť.
“V prvom rade treba povedať, že ja na herectvo nemám žiadne predpoklady. Všetci o sebe hovoria, že sú dobrí herci, vedia, ako na to, porovnávajú sa, ale ja neviem spievať, neviem tancovať, dokonca neviem ani recitovať, písalo sa o mne, že neviem artikulovať.
„
Chválim ich za to rozhodnutie, pretože keď prídu v septembri do školy a sadnú si do lavice, budú v porovnaní s ostatnými spolužiakmi o krok vpred.
Keď ste boli dieťa, tiež ste boli taký zapálený pre vzdelanie?
S mojím vzdelaním je to veľmi komplikované. Vždy som veľa čítal, to je pravda, ale nedá sa povedať, že by som bol mimoriadne študijný typ.
Napríklad na stavebnú priemyslovku som začal chodiť len preto, lebo bola za rohom.
Nebola to ťažká škola?
No veď práve. Bola to strašne ťažká škola, ale mal som aj obrovské šťastie. Bol tam jeden profesor, ktorého sa všetci báli. Ja som do svojich pätnástich rokov nevedel povedať "r".