Ak si predstavíme orgány štátnej bezpečnosti v európskych krajinách sovietskeho bloku ako výrobný priemyselný podnik, ťažko nájsť v rámci kolapsu celého systému masívnejší a frustrujúcejší krach jednej jeho časti, než je skrachovanie tzv. štátnej bezpečnosti.
Ak v tejto súvislosti používame skratku tzv., dôvod je prostý. Počas celých desaťročí fungovania tejto represívnej mašinérie nebola bezpečnosť štátu a jeho občanov nikdy jej prioritou, ba vlastne ani zmyslom jej existencie.
Na troskách habsburskej monarchie Čítajte Lebo prioritou a zmyslom existencie tejto ťažkotonážnej organizácie, na ktorej činnosť sa v rámci celého bloku i jednotlivo vynaložili nehorázne stámilióny finančných prostriedkov, bolo vždy a predovšetkým politické špicľovanie, prenasledovanie tých, ktorí zmýšľali inak, vydieranie zraniteľných, kompromitovanie nevinných a likvidácia nepohodlných.
Pre orgány štátnej bezpečnosti bola bezpečnosť štátu druhoradá, lebo prvoradou bola bezpečnosť systému a v rámci neho bezpečnosť a pokoj miestnej komunistickej elity a v neposlednom rade aj bezpečnosť a pokoj samotnej organizácie štátnej bezpečnosti a všetkých jej zložiek.
V konečnom dôsledku sa štátna bezpečnosť, čiže tajná politická polícia, stala nielen srdcom, a teda hýbateľom celého systému, ale systémom samým osebe, s vlastnými pravidlami, s vlastným svetom, s postavením nad platnými zákonmi, a teda v princípe mimo systému ako celku.
Bezpečnostné zložky komunistického režimu mohli preto bez obáv a ostychu beztrestne porušovať základné ľudské práva a ústavu, na čo si rýchlo zvykli a čo sa stalo bežnou metódou ich práce.
Pád hlineného obra
Nič lepšie neilustruje vzostup a pád tohto desivého a súčasne smiešneho obra na hlinených nohách ako takmer osemstostránkové kompendium Čekisté, Orgány státní bezpečnosti v evropských zemích sovětského bloku 1944 – 1989, sumarizujúce základné informácie o činnosti komunistických bezpečnostných zložiek v strednej a vo východnej Európe.
