999 je kniha, z ktorej vám bude zle. Nie preto, že by bola nekvalitná, práve naopak. Je vynikajúcim, ale strašidelným obrazom o našich predkoch. 999 je totiž počet mladých žien, ktoré klérofašistický Tisov režim poslal ako prvý transport v roku 1942 do Osvienčimu. 999 mladých žien.
Nemôžem začať inak, než otázkou: Ako sa americká spisovateľka dostane k téme transportu židovských dievčat zo Slovenska do Osvienčimu?
Je to prekvapujúce, však? Nie som ani Slovenka či Poľka a nie som ani Židovka. Ale som človek, žena. A kedysi som bola mladá žena. Viem, čo znamená byť utláčaná – aj keď určite nie tak, ako tých 999 dievčat či akíkoľvek iní slovenskí Židia v roku 1942.
Zaobchádzali so mnou zle, pretože som bola nezaujímavá, mladá žena a s nedokončeným vzdelaním. Preto som sa vedela vcítiť do tohto príbehu na veľmi osobnej úrovni. Ale skutočným dôvodom, prečo som písala o týchto dievčatách, bola láska.
Súvisiaci článok Tri nové seriály, ktorých spoločným motívom je židovská skúsenosť Čítajte Stretla som Renu Kornreichovú Gelissenovú (väzenské číslo #1716) v roku 1992 a jej príbeh o transporte som opísala v knihe Renin sľub. O niekoľko rokov neskôr zomrela, ale ja som sa rozhodla, že pri príležitosti 70. výročia tohto transportu prídem na Slovensko. Písal sa rok 2012.
Na Západe je tento prvý transport prakticky neznámy, takže predstavte si moje prekvapenie, keď som zistila, že vtedajšia premiérka sa zúčastnila na spomienkovej slávnosti.
Vôbec som o tejto slávnosti netušila, ale veľmi som sa potešila, že si na tieto dievčatá niekto spomenul. A slovenské noviny zistili, že aj človek z New Yorku vedel o tomto transporte.
Na stretnutiach ma začali oslovovať rodiny s príbehmi o svojich príbuzných z vlaku. To ma donútilo veľmi rýchlo dávať dokopy mená dievčat, ktoré prežili, aj tých, čo neprežili.
A potom som stretla Edith Grosmanovú (#1970). Edith bola vo vlaku so sestrou a s viacerými kamarátkami z detstva. Vniesla mi svetlo do príbehu o dievčatách z Osvienčimu. „Ale táto kniha,“ povedala mi Edith, „musí byť o nás všetkých, nielen o mne. Boli sme tam všetky, spoločne.“ Tak som aj spravila.
Musím sa priznať, že keď som čítal vašu knihu, boli miesta, pri ktorých som sa cítil až fyzicky zle. Tie ľudské zverstvá, o ktorých píšete, boli a dodnes sú azda najdiabolskejšími prejavmi neľudskosti, aké sme si ani nevedeli predstaviť. Kde sa stratila ľudskosť? A kde je dnes?
Nerozumiem rasistom alebo rasizmu. Nerozumiem tomu, ako si niektorá skupina ľudí môže myslieť, že sú nadradení inej skupine ľudí. Maya Angelou to povedala najlepšie: „Žiadna ľudská bytosť nemôže byť ľudskejšia ako iná ľudská bytosť.“
