|
Alan Lomax, zberateľ ľudových piesní pri práci. FOTO - ARCHÍV |
piesne, ponahrával jazzmenov v New Orleans i bluesmenov z Mississippi. Vydal sa na more, prešiel karibskú oblasť a keď bolo v Európe po vojne (druhej svetovej), vyhľadal Škótov, Írov, Španielov, Talianov, Grékov.
Na kultúru z konca minulého storočia (zomrel v roku 2001) mal celkom jasný názor: "Vytvorili sme si médiá, a mysleli sme si, že medzi nimi a rôznymi menšinovými kultúrami bude obojstranná komunikácia. Ukázalo sa však, že informácie prúdia iba jedným smerom. Je veľmi veľa prijímačov, roztrúsených v domácnostiach po celom svete, a len veľmi málo vysielačov."
Lomaxovi sa mapovať rôznorodosť ľudovej hudby darilo. V rádiách CBS a BBC mával pravidelné relácie, presvedčil hudobné vydavateľstvá, aby vydali stovky platní s piesňami, čo postupne zozbieral. S menšou rezervou sa prijímali jeho muzikologické teórie, kategorizácia piesní, analýzy či štúdie o tom, čo, kde a ako hudbu ovplyvňovalo (počasie, sociálne podmienky, sexuálne tradície). Vraj sa radšej nechal viesť svojou intuíciou ako zodpovedným vedeckým výskumom.
Bohužiaľ, už nevedel rozprávať, keď sa za ním holandský režisér Rogier Kappers vybral, niekoľko rokov predtým ho zasiahla mŕtvica. Kappers teda nemohol využiť jeho živé spomienky, jeho najnovšie myšlienky by už nezískal, musel teda hľadať iné možnosti, ako oživiť jeho prácu.
Prišiel za Lomaxovými príbuznými, ale tí vypovedali len príliš všeobecne - aký zmysel mali jeho cesty za hudbou, ako sa v každej piesni prejavuje príbeh človeka a národa. Konkrétnejšie svedectvo mal naporúdzi hudobný zberateľ Peter Kennedy. Z poličiek vybral niekoľko kotúčov, pustil piesne, ktoré naspieval sám Lomax, popísal ich pôvod, kedy a s akými muzikantmi sa nahrali.
Aj to bolo režisérovi málo, a tak šiel sám po Lomaxových (európskych) stopách. Hľadal ľudí, s ktorými sa Lomax pred rokmi stretol. Našiel ich málo, väčšina už nežila. Dal im vypočuť vlastné nahrávky, prosil ich, aby niečo zaspievali. "Niekedy sa nedá len tak ľahko na požiadanie zaspievať," povedal mu Škót Hugh Sinclaire. Jeho žena, čistiaca zemiaky v pozadí záberu, ho doplnila: "Niekedy sa dá."
A najvýstižnejšie tak vyjadrila Kappersovu dokumentaristickú úspešnosť. Sinclaire zaspieval, pár tónov zaspievali aj iní, ale filmu to výraznú hodnotu navyše nepridalo. Stretnutia s poslednými ochrancami starých piesní boli letmé, a nakrúcanie nebolo pripravené tak, aby zachytilo to, čo vzniklo spontánne. To, čo Kappers pozbieral, je povrchné, jeho záberom chýba vývoj a vo filme sú nesystematicky a málo zrozumiteľne radené.
Myšlienkovo najpresnejších je zopár viet z archívneho televízneho rozhovoru s Alanom Lomaxom. Zvyšok filmu by sa dal zhrnúť do niekoľkých viet. Len zľahka pripomína to, čo americký etnograf zažil. Veľká téma sa v ňom prepásla, napriek tomu však dáva chuť vyhľadať hudbu, na ktorú sa nás roky snažil upozorniť.
Lomax - lovec piesní (Lomax - The Songhunter) * Holandsko 2004 * 94 minút * Scenár a réžia: Rogier Kappers * Kamera: Adri Schrover * Strih: Jos Driessen * Účinkujú: Peter Kennedy, Alan Lomax, Peggy Seeger * Premiéra v SR: 1. júna
