Topografia bolesti je zvláštny text, mocnejšia než príbeh je atmosféra zmaru, akýsi neustály pocit straty zmyslu existencie. Je to text, v ktorom by ste nechceli žiť, lebo ani jedna z postáv nemá šťastie a dobro vo svojom osude. A predsa nás to priťahuje, lebo hovorí o našich životoch nedávno, teraz a v blízkej budúcnosti. S Ivanom Lesayom sme sa stretli na čaji v kníhkupectve.
Ekonóm, finančník a literatúra, dva celkom odlišné svety. Prečo ste sa rozhodli písať?
Literatúra ma vždy bavila ako konzumenta. A mal som sen, že raz napíšem knihu. Ale dlho som si myslel, že je nerealizovateľný, lebo som sa vybral kariérne iným smerom, čo ma takisto veľmi baví.
Ale potom som začal pre dcéru vymýšľať rozprávanie, a začal som písať knihu pre ňu. To, že sa to podarilo publikovať, bolo len plus. A to ma naštartovalo, že by som mohol napísať aj dospelácku knihu.
Ale ekonómia, financie, politológia, to sú exaktné a vážne témy. A fikčný svet je omnoho viac o fantázii a vymýšľaní, nie? Je to pre vás únik?

Trochu to aj súvisí, lebo v ekonómii a politológii som sa venoval a venujem sa výskumu spoločnosti. To je snaha pomenovať to, čo sa deje. Prostriedky vedy mi však pripadajú do istej miery nedostatočné, respektíve akademický jazyk je veľmi presný, exaktný, sú tam vzorce a štruktúry.
Ale ak človek nechce byť akademický vševedko, musí sa špecializovať na nejakú časť, výsek poznania. A to ma zväzovalo. Preto som chcel svoje videnie a vnímanie sveta formulovať nejako inak. A osobné príbehy môžu byť presne cestou, ako hovoriť veľa aj o spoločnosti a jej videní.
Váš román je vo svojej podstate realistický, aj keď jeden z príbehov je víziou budúcnosti. Hovorí však skôr o morálnom stave posledných tridsiatich rokov. Spadli sme pri formovaní nového štátu do ľudskej a morálnej krízy?
Pomenovali ste to presne. Venoval som sa práve procesu transformácie strednej Európy a v nej Slovenska v posledných desaťročiach. Uvedomoval som si však, že je to fascinujúca éra. Mnohé veci dnes vnímame ako samozrejmé,