Metalisti si svoju hudbu chránia, nechcú ju počuť v komerčnom rádiu ani si kúpiť tričko s logom obľúbenej kapely hocikde v obchodnom centre. Podľa Rudiho Rusa sa však za štyridsať rokov existencie tohto svojrázneho žánru nezmenila len situácia na scéne, ale aj samotní fanúšikovia.
Vy ste jedinečný úkaz prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov – z presvedčeného depešáka sa stal metalista na celý život. Ako sa to stalo?
Naša generácia našťastie nemala detskú hudbu v dnešnom ponímaní, na košickej Zlatej bráne sme sa doma s bratmi iba smiali, prešli sme od rozprávok rovno na Beatles, Abbu a Deep Purple.
Potom som sa dostal k Depeche Mode, boli vtedy v móde, bol som depešák a robil som si z metalistov žarty. Ako to už býva, otočilo sa to a v roku 1991 ma doslova pohltila metalová hudba.
Dodnes mám „depeš“ rád, je to vlastne tak trochu metal hraný na klávesách. Asi ma vždy fascinovala hudba s temnou hĺbkou a silou, ktorá z toho išla, a jednoducho som zistil, že z metalu ide tej sily viac.
Subkultúry už nemajú takú jednoznačnú formu ako v časoch rozbrojov medzi depešákmi a metalistami, prelínajú sa, zjednocujú a ani metalista už nemusí mať dlhé vlasy a tričko s logom kapely. Ako teda spoznáte fanúšika tejto scény?
V Británii vydražia vzácnu nevydanú demonahrávku Davida Bowieho Čítajte Asi jedine tak, že počúva metal. Keď som sa nedávno stretol s režisérom Petrom Núñezom, prezrel si ma a povedal, že vyzerám skôr ako bankový úradník, ktorý má rád Beethovena.
Fakt je, že vizuál už nehrá takú úlohu ako niekedy v osemdesiatych rokoch.
Vlastne môžeš vyzerať akokoľvek. Na metalové festivaly chodí napríklad obrovské spektrum ľudí od tínedžerov po šesťdesiatnikov, počúvajú rôzne odnože metalu, od starej klasiky po extrémne subžánre.
Ale najmä mladí ľudia už málokedy chcú dávať najavo príslušnosť k nejakej subkultúre, nepotrebujú niekam patriť. Mám pocit, že sa to už nenosí.
Ako teda metal vníma mladá generácia?
K štrnástemu výročiu rozhlasového programu Headbanger_FM som si do štúdia zavolal dvoch štrnásťročných metalistov a tí so sebou priniesli hudbu, ktorá bola taká stará, že som ju nepočúval ani ja vo svojich začiatkoch.
Napríklad prvé albumy od Metallicy, Megadeth a hudbu z prvej polovice osemdesiatych rokov či dokonca staršiu. Dosť ma to prekvapilo, lebo ja som v puberte vyslovene nechcel počúvať napríklad Led Zeppelin, je to hudba môjho otca – hľadať si vlastný žáner a vlastné kapely som považoval za logické vymedzenie sa voči staršej generácii.
Je to zvláštne najmä teraz, keď stále vychádza veľa dobrej novej hudby, ktorá je ľahko dostupná na streamovacích službách.
Možno aj to je ten dôvod? Že novej hudby je veľmi veľa a táto je predsa len overená časom?
