Keby si dnes predseda vlády nejakej civilizovanej krajiny previezol do svojho sídla krásnu manželku prezidenta inej krajiny, rozpútala by sa vojna asi tak v bulvárnej tlači. Pred troma tisícročiami sa takéto záletníctvo riešilo nekonečnou vojnou.

Antický príbeh o láske a osude, bohoch a hrdinoch – trójska vojna o krásnu Helenu – nás dodnes fascinuje. Bez mýtického panteónu egomaniackých antických bohov či prehliadky krutých hrdinov, bez vášnivého nerozumu a cti väčšej ako smrť by kultúrna Európa prosto neexistovala.
Základom našej európskej literatúry nie sú homérske eposy preto, že by boli múdre či prikazovali nám, ako sa máme správať. Práve naopak, sú to príbehy veľmi exaltované, vášnivé, osudové.
Grécka mytológia nie je vieroučná, aj keď svojím spôsobom mravoučná je. Hoci nie tak, aby nám prikazovala. Vášne a podvody, klamstvá a pravdy, mrzutosti i lásky, nešťastné náhody a česť, ktorá je viac než život.