Jeden z mojich detských, priam apokalyptických zážitkov sa týka Bukurešti. Bol som tam, hádam dvanásťročný, asi v roku 1980. Keď som čítal Solenoid rumunského literáta Mircea Cărtăresca, vynorili sa mi presne tie obrazy prašných ulíc mesta, ktoré žilo akoby po katastrofe.
Ivan Lesay: Nie každý je víťazom Čítajte Neuveriteľné spleti elektrických vedení, prázdne pohľady ustráchaných, špinavých bytostí, panelákové zrúcaniny novostavieb, občas československá električka potácajúca sa ulicami.
O dôvod viac na rozhovor. A tak sme spolu s prekladateľkou Solenoidu Evou Kenderessyovou napísali do Bukurešti pánu profesorovi a on nám odpovedal.
Telesnosť v románe Solenoid je nesmierne precízna, minuciózna. Čo vás na našej ľudskej materiálnosti, telesnosti, priťahuje?
Romány nie sú filozofické alebo teologické diela. Musia vychádzať z materiálneho sveta a súznieť s ním čo najdlhšie, povedzme, ako lietadlo – čím dlhšie sa rozbieha po dráhe, tým rýchlejšie sa vznesie do vzduchu.
Väčšina románov ostáva celkom ponorená vo svetskosti a telesnosti, sú to takzvané „realistické“ romány, absurdný výraz, lebo realita je ako produkt mozgu iba zvláštnym variantom sna.
Často sa hovorí, že ani tá najradikálnejšia surrealistická vízia sa nemôže svojou fantastickosťou, grotesknosťou a neobyčajnosťou vyrovnať samotnej skutočnosti.
Ako sa duša nevyjadruje priamo, ale zmenami materiálnych čŕt očí, tváre a nášho tela (úsmevom, zamračením, grimasami znechutenia alebo túžby), tak sa aj ideová (fantastická, metafyzická, halucinačná, vizionárska) konštrukcia románu vyjadruje postavami a príbehmi, ktoré odkazujú na niečo, čo sa nachádza za nimi.
Moje romány sú básne. Ja som básnik. Ak sa moje diela od ostatných próz čímsi líšia, potom ich poetickou expresívnosťou.
