Zuzana Fialová a Tomáš Maštalír v komédii Georgesa Feydeaua Tak sa na mňa prilepila. FOTO - JANA NEMČOKOVÁ
Opera Slovenského národného divadla ponúkla náročný kus Benjamina Brittena Peter Grimes predvedený tak, že by sa jeho prenos mohol ponúknuť aj televízii Arte. Hudobne, scénicky i interpretačne decentná, pre mňa veľmi zaujímavá produkcia priniesla trochu inú hudbu a trochu iné obrazy. Pri klaňačke sa postavili dve diváčky. Na druhej premiére nebolo plné ani prízemie. Produkcia sa bude hrať ešte raz v polovičke júna, v jeseni zas v rámci Bratislavských hudobných slávností a na hosťovaní v Prahe. Ak bude mať veľké šťastie, ešte dva-trikrát.
Komédia Tak sa na mňa prilepila majstra vaudevillu Georgesa Feydeaua mala premiéru o deň neskôr na scéne Divadla
P. O. Hviezdoslava, ktorá je vzdušnou čiarou možno dvesto metrov od budovy Opery SND. Hru Chrobák v hlave od toho istého autora i režiséra pätnásť rokov nestiahli z repertoáru.
Aj nového Feydeaua ocenilo predpremiérové publikum nielen z rodinných príslušníkov a priateľov výbuchmi smiechu a záverečnými standing ovations. Vyhliadky titulu na niekoľkosezónny pobyt na plagáte Činohry SND sú teda sľubné.
Veľmi rada by som napísala v recenzii, že si dramaturgia vybrala kus, ktorý stále trefne vypovedá o našich životných pokleskoch. Dielo autora, ktorý si "nevšíma sentiment, morálku alebo akékoľvek psychologické nuansy", čo by nám mohlo byť stále bližšie a bližšie.
Bolo by príjemné skonštatovať, že naša prvá scéna dala dobrý príklad aj iným divadlám boriacim sa s nedostatkom peňazí a divákov. Že predviedla, ako sa dá urobiť programový kompromis, za ktorý sa nemusí hanbiť ani jedna strana nepísaného kontraktu medzi hľadiskom a javiskom. Že v tomto vykľučkovala schodnú cestu aj našim čoraz viac sa bulvarizujúcim médiám.
V recenzii by bolo, že diváci neoceňovali len banálne vtipy, ale aj profesionalitu predvedenia "technológie smiechu".
Že náročné kostýmy, ktoré dámam bez debaty pristali, neboli najvýraznejším prvkom produkcie, ktorá sa inak odohrávala v sladko ružovej nefunkčnej scéne a v neurčitom časopriestorovom a významovom kontexte. Že sa herci nenútili do štylizácií, na ktorých si pokazia hlas.
Bolo by krásne naznačiť, že národné divadlo touto produkciou inteligentne vyplnilo priestor medzi nie práve divácky najprístupnejším umením a šou. Priestor, ktorý by v záujme celonárodného spoločenského konsenzu bolo veľmi dobré niečím zapratať, už len preto, aby sme sa tu navzájom nepozabíjali.
Nejaké podobné myšlienky sa na mňa prilepili, keď som sa vracala z činohernej predpremiéry, na ktorej protagonistku kvôli jej hlasovej indispozícii nahradila na poslednú chvíľu jej kolegyňa z Brna. Občasné výmeny protagonistov medzi brnianskym a bratislavským Národným divadlom sú súčasťou projektu naštudovania dvoch takmer identických feydeauovských produkcií.
Byť divadelným riaditeľom je dnes ťažšie ako kedykoľvek predtým, dopadlo na mňa veľmi prakticky. A jednoduchý džob to nebol nikdy.
