V zrekonštruovaných priestoroch žilinského Rosenfeldovho paláca je prekvapivo rušno. Z knihárskej dielne vychádza hŕstka návštevníkov z Česka, ktorí sa pred odchodom ešte poslednýkrát zamotajú medzi regálmi a hltajú slová svojej hostiteľky.
Lida Mlichová návštevníkov nesúri, pokojným tichým hlasom dokončuje príbehy o starých časoch, ktoré s obľubou nazýva „noblesou knihárskeho remesla“.

Pri ich počúvaní ihneď zistíte, že hovorí o svete, ktorého je pevnou súčasťou. Distingvovaná dáma so striebornými vlasmi sa v knihárskej dielni pohybuje od detstva a tak ako jej osobnosť zanechala prirodzenú pečať na jej práci, tak sa aj celoživotná práca s knihami podpísala pod jej charizmu.
Obklopená krásnymi knihami, za dlhým dreveným stolom plným nákresov, výkresov a kúskov kože, pôsobí akoby vystúpila z románu. Prostredie, v ktorom sa nachádza, je jej prirodzené. „Tu som doma, tu budem žiť mysľou stále,“ hovorí.
Knihárska dielňa v Žiline patrí medzi unikáty, je najdlhšie kontinuálne fungujúcou dielňou tohto typu a okrem ručnej práce väzieb rôznych bibliofílií či vzácnych kníh sa v nej konajú aj prehliadky a workshopy.
Historické knihárske stroje pri vstupe a štítky na knihách však naznačujú, kam bude dielňa ďalej smerovať. „Všetko sa už pomaly pripravuje, aby v týchto priestoroch vzniklo múzeum.
Niesť bude meno môjho otca Jána Vrtílka,“ ukazuje smerom na portrét v zlatom ráme, na ktorý dopadá pohľad azda z každého rohu miestnosti.
Knihe treba porozumieť
„Minule mi Ľubo Feldek povedal, že má v Prahe dve banánové škatule plné kníh, ktoré robil môj otec. Mal špecifický rukopis, ktorý sa rokmi vyvíjal a menil, ale kto pozná jeho tvorbu, ten vždy vie, že ide o jeho prácu.“
Knihárka o svojom otcovi hovorí rada a s hrdosťou v hlase. Ján Vrtílek je v rámci remesla pojmom, je považovaný za zakladateľa umeleckej knižnej väzby na Slovensku. Bol čestným členom prestížnej medzinárodnej organizácie Meister der Einbandkunst v Mníchove, vystavoval v Berlíne, vo Viedni aj v Montreale.