Slovenka žijúca v Luxembursku prekračuje naše hranice, aby do západnej časti Európy preniesla kus našej slovenskej kultúry. Vyštudovala kulturológiu a teraz sa venuje okrem písania aj vydávaniu odborných kníh v Európskej komisii, vedie neziskovú organizáciu Slovaks in Luxemburg a je učiteľkou spevu a tanca v detskom folklórnom súbore. Jej knižná prvotina Mimóza je o vzťahoch a problémoch, ale nielen o nich.
Kde sa v dnešných časoch berie potreba písať o vzťahoch? Nie je to už tak trochu vyčerpaná a klišé téma?
Keď som začala písať, nebolo to s ambíciou vydať knihu. Čiže témy, ktorým sa venujem, neboli konštruované v zmysle, že teraz veľa autorov píše o vzťahoch, tak sa k nim nejakým spôsobom pridám.
undefined Čítajte Mám pocit, že ľudia dnes riešia vzťahy najmä preto, lebo ich do toho núti zrýchlená súčasnosť, v ktorej žijeme. Mnohí trpia duševnými poruchami a depresiami, a hoci žijú v preľudnených mestách, cítia sa osamelo.
Komunikácia medzi nimi paradoxne zlyháva a priveľa ľudí v mojom okolí trápia podobné problémy. Možno, keď si prečítajú Mimózu, zistia, že prežívajú to isté ako hrdinovia a hrdinky v knihe, a povedia si, že to zvládnu.
Našiel sa v nej niekto? Píšete o konkrétnych ľuďoch?
Nie, a myslím si, že ak by sa v nej aj niekto našiel, nepovedal by mi to, určite nie otvorene. Skôr mám opačný problém, ľudia majú pocit, že píšem o sebe. Snažila som sa však hlavne o to, aby moje postavy neboli vytvorené umelo, a aby teda mohli čitatelia a čitateľky nadobudnúť pocit, že píšem o nich.
Alebo o susedovi vo vedľajšom vchode, ktorého denne stretávame, no vôbec netušíme, čím si prechádza, a že za jeho úsmevom sa v skutočnosti skrýva celkom iný svet.
S týmto sa spája aj jedna prekážka, na ktorú narážajú viacerí autori a autorky – máte problém pomenovať svoje postavy?
