Bojíme sa rozdelenia sveta aj reality, v ktorej žijeme. Nedôverujeme autoritám, vo vzťahoch sa cítime osamelo, desí nás sila umelej inteligencie. To sú témy, po ktorých dnes najčastejšie siaha mladý filmár.
Filmová scenáristka, dramaturgička a pedagogička ZUZANA GINDL-TATÁROVÁ hodnotila ich diela v rámci Festivalu Azyl a hoci pre nich dnešný svet nemá pripravenú žiadnu veľkú perspektívu, opäť túžia po kontexte aj po vlastnom spoločenskom vklade, hovorí.
V rozhovore pre SME hovorí aj o tom, prečo nevyšla jej spolupráca na ambicióznom filme o Dubčekovi, čo jej prekáža v dnešnej televízii a akú cestu má za sebou slovenský film.
Mali ste už odmalička blízko k filmu?
Pravdaže, áno. V piatich rokoch som sa išla sama prihlásiť do školy, lebo môj brat mi nechcel v Kino-čase čítať titulky. Neskôr sme objavili čaro kina Mladosť, ktoré sme dôverne nazývali Blcháreň. Tam som videla všetky filmy, ktoré neskôr podstatne ovplyvnili nielen môj filmársky život, ale celý môj hodnotový systém.
Nedajte sa oklamať. Na túto tému nakrútili stredoškoláci svoj prvý film Čítajte Dlhé roky ste viedli známy tvorivo-kritický seminár na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Akí sú dnešní študenti?
Posledné roky ma unavoval ich nový, do seba obrátený individualizmus, ich neochota vyjsť z ulity a vnímať svet v širších súvislostiach. Je to priam povinnosť človeka, ktorý chce svojimi filmami ovplyvňovať druhých. Ale mladému človeku sa to nedá jednoducho vnútiť, kým sám nepochopí, že bez toho sa dobrým filmárom nikdy nestane.
Až v nedávnej dobe sa objavila generácia detí, narodených plus mínus na prelome tisícročia. Svet im žiadnu veľkolepú perspektívu nepripravil, preto sú iní, pracovitejší, opäť túžia po kontexte, po vlastnom spoločenskom vklade, či už ide o tvorbu, politiku, alebo ekológiu.
Spretrhali svoje kukly a vrhli sa do premeny spoločnosti. Odhodlanie a talent majú, potrebujú už len väčšie skúsenosti.
Vidíte v niektorých z nich seba, keď ste študovali na FAMU?
Samozrejme, vo všetkom! Naša generácia však bola prirodzene angažovanejšia, čo sa vzdelanosti a svetonázoru týka. Pohodlní sme boli rovnako. Pedagóg občas natrafí na študenta, v ktorom sa mu zrkadlia jeho mladé roky. Vzniknú z toho často tvorivé partnerstvá a priateľstvá aj mimo obmedzeného rámca školy.
Čo svojich študentov učíte?
Okrem Veľkého seminára (tak ho nazývali študenti) som prednášala dramaturgiu, štruktúru súčasných filmov a viedla som aj diplomové scenáre. Je to vlastne akási umelecká i ľudská iniciácia. Možno učiť profesiu ako takú, rozvinúť to, v čom je študent dobrý.
Dať mu do rúk základné nástroje, ktoré mu pomôžu písať či nakrúcať vlastné filmy. Osobnosť študenta však veľmi nezmeníte, môžete podporiť len to, čo je v nej pozitívne a pomôcť mu dostať to na svetlo.
Ponúknuť mu širšie chápanie politického, sociálneho i historického kontextu. Naučiť ho myslieť v širších súvislostiach, než vymedzuje súčasný spoločenský individualizmus.
(zdroj: Miro Nota)V čom im dnešná doba praje?
Digitalizácia a nové techniky uvoľnili všetkým ruky, dnes môže nakrúcať prakticky každý. Rozmnožili sa médiá a televízne spoločnosti, výroba videohier, kde možno ľahšie nájsť zamestnanie alebo aspoň „chlebovkovú“ obživu.
S takzvanou demokratizáciou umenia však postupne dochádza aj k jeho nivelizácii, k splošťovaniu umeleckej výpovede a s tým spojeným očakávaním divákov.
A v čom to majú možno ťažšie v porovnaní s predošlou generáciou filmárov?
To sa musíte opýtať ich. Myslím však, že sa dnes ťažšie dostávajú k poriadnej práci, ktorá by im prinášala aspoň chvíľkovú „útechu z ontológie“.
Čo však pokladám za nesmierne dôležité, dokážu sa spájať a pomáhať si navzájom, škola im pomohla vytvoriť si tvorivé podhubie a partnerstvá, ktoré si udržujú aj v profesionálnej sfére.
Vy ste ako dramaturgička pracovali s viacerými slávnymi režisérmi, napríklad so Stanislavom Párnickým, Jurajom Jakubiskom či Martinom Šulíkom. Dá sa zovšeobecniť, aký musí byť dobrý režisér?
