Od detstva som o unikátnej flóre na Muránskej planine počúval od svojej mamy, botaničky. A práve v týchto dňoch uplynulo polstoročie od chvíle, keď som sa dôvernejšie zoznámil s celým týmto vzácnym územím: v lete 1970 sme ho spolu s bratom prešli naprieč – z Červenej Skaly až po sedlo Zbojská.
Peter Wohlleben a Tajomné puto medzi človekom a prírodou Čítajte V roku 1974 tadiaľ viedla naša túra z Nitry do Košíc a o šesť rokov neskôr sme si prechod naprieč planinou zopakovali v zime. A medzitým som tam bol viackrát vďaka tomu, že na Horehroní žili rodičia môjho spolužiaka, takže do Havranej doliny, na Stožky či k horárni Studňa to odtiaľ bolo na skok.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia sme začali opravovať laz Kokávka nad Muránskou Zdychavou a s pohľadom na planinu sme vstávali i zaspávali. Neskôr som tunajší národný park, jeho planiny i hlboké doliny párkrát navštívil s rodinou i služobne.
Ochranár a turista
Týmto spomienkovo ladeným úvodom nechcem dokazovať, že som detailný znalec Muránskej planiny. Väčšinu ostatných národných parkov na Slovensku poznám lepšie.
Chcel som povedať len dve veci: ako-tak viem, o čom je reč a vnímam toto územie nielen ako ochranár, teda človek, ktorý sa úzko zamerané ekonomické využívanie chráneného územia snaží obmedziť na minimum, ale aj ako turista, teda ako „užívateľ“ miestnej prírody.
