Článok pokračuje pod video reklamou
Keby tak nemal rád Bratislavu, ako má, možno by povedal, že sa nenarodil správne. Hneď od zajtra by dokázal byť Parížanom, ani by si nemusel zvykať.
Fotograf a novinár ANDREJ ĎURÍČEK sa tam vracia pravidelne a rád fotografuje to, čo už sa napríklad v Prahe nepodarilo ľuďom udržať. V Bratislave má práve výstavu zo života Parížanov a v rozhovore pre SME radí, ako nepadnúť do siete turistického Paríža a objaviť autentický život, ako ho napríklad žije aj jeho miláčik Jean-Paul Belmondo.
Ako sa vaša romanca s Parížom začala?
Prvýkrát som sa tam dostal ešte na strednej škole, bol to klasický autobusový výletík. Tri dni a tri noci v lacnom hoteli Formula pri diaľnici. Naplno som sa do Paríža zaľúbil v roku 1997, keď som šiel pokrývať parlamentné voľby.
Mal vám kto Paríž poriadne ukázať?
Vtedy pri voľbách sa ma ujal novinár Adolf Bašta zo Slobodnej Európy, vlastným menom Jiří Slavíček.
Ten kedysi písal aj pre SME.
Spolupracoval aj so SME, aj s rôznymi českými médiami, zamestnaný bol v rozhlase Radio France. On mi ukázal iný Paríž. Hoci sme spolu kráčali aj po vychytenej Latinskej štvrti, vďaka nemu som videl, že ľudia žijú inak, ako sa cudzincom na prvý pohľad zdá.
Odvtedy už turistický Paríž vôbec nevnímam, ani ma vôbec neláka. Najradšej sa len tak pešo poflakujem a s fotoaparátom v ruke nasávam atmosféru.
Z toho je vždy nervózna moja žena aj moje deti, stále sa pýtajú: „A teraz kam ideme?“ Hovorím im: „Ako kam? Však už si tu! Prechádzaš sa po Paríži, čo môže byť viac?“
Čo sa snažíte nájsť, aby vaša fotografia mala zmysel?
Je mi blízka klasická humanistická fotografia. Henri Cartier-Bresson, Robert Doisneau. To, čo videli oni, sa v Paríži ešte stále vidieť dá.
(zdroj: ANDREJ ĎURÍČEK)Môžete to skonkrétniť?
Mám veľmi rád, keď idem po meste, stretávam húfy Japoncov a Číňanov, ako sa tlačia do Louvru a do kaviarní – a vidím, že Parížanom to vôbec neprekáža.
