Keď bolo fotografovi a reportérovi Andrejovi Bánovi ťažko, začal chodiť za režisérom Jarom Vojtekom a spovedal sa mu.
Mal pocit, že je ako na psychoterapii, pomáhalo mu to a neprekážalo mu, že ho pritom nakrúcal. Súhlasil, že pred kamerou ukáže aj svoje depresívne stavy aj chvíle, keď potreboval injekciu do zadku. Výsledkom je mimoriadne silný film Raj na zemi.
Kým vznikol, aj Jaro Vojtek prežil ťažké časy a vnútorne sa zožieral. Objavilo sa čosi presne také, čomu celý svet hovorí kríza stredného veku.
V akom bol Andrej Bán životnom období, keď ste o ňom nakrúcali film?
Hľadal si domov. V tom období sa potreboval vrátiť niekde, kde nie sú len štyri steny, gauč a televízor. Potreboval miesto, kde je niekto, kto naňho čaká, s kým sa môže porozprávať, podeliť sa s ním o svoj život a osud.
On nevie byť sám. Neznáša partnerskú samotu, stále musí s niekým byť, mať vzťah.
Vo filme ste sa spolu dotkli veľmi intímnej otázky, prečo ho nemá.
Mal komplikovaný vzťah s mamou. Bol to citovo nenaplnený vzťah, chýbalo mu presne to, čo vytvára dojem domova. A to sa prenáša do súčasnosti, do jeho partnerských vzťahov.
Nemyslíte si, že mu to komplikuje aj jeho psychicky nesmierne náročná práca?

Áno, dennodenne sa stretáva s nejakým ťažkým osudom, dennodenne vidí zničené osudy, zdecimované generácie. Neexistuje, že sa také niečo na človeka nenalepí. Navyše on sa s každým, koho fotografuje, porozpráva. Prežíva s ním to, čím sa trápi a všetko si pamätá.
Angažuje sa. Nie je to fotograf, ktorý príde, urobí niekoľko fotografií a zase odíde.
Nebuduje si pred tým ochranu?
Nie. Preto sa to v ňom všetko vrství. Iba na Slovensku sa z toho trochu vyvetrá.
Tušili ste, že výsledkom vášho stretávania bude film, kde sa Andrej Bán takto veľmi obnaží?
Andrej v jednom čase začal ku mne veľa chodiť. Vravel, že je sám. Počúval som ho, ale netušil som, že z toho bude film. Len som vytiahol kameru a on zhodnotil, že mu to pomáha. Mal pocit, ako keby bol u psychológa.

A prečo ste vlastne vytiahli kameru? Čo to bolo za inštinkt?
Asi dokumentaristický. Zdalo sa mi zaujímavé naše rozhovory archivovať. Postupom času som si uvedomil, že som síce videl veľa filmov o fotografoch, ale nevidel som žiadny, v ktorom by sa fotograf zdôveril so svojím životom. Andrej s filmom súhlasil, ale pod podmienkou, že niektoré veci budú tabu.
A to ste nedodržali.
Ale áno. Nechcel zverejňovať niektoré mená, spomínať vzťahové konflikty, rozoberať, prečo a v akých situáciách sa rozišiel s bývalými priateľkami. Túto hru som prijal, pretože mi šlo o to, aby som ukázal, ako si taký veľký fotograf hľadá domov. Svoj emocionálny domov.
Štyri steny, tie má. No medzi nimi je prázdno.