BRATISLAVA. Celé roky mával dlane biele od magnéziového prášku. Chcel byť vrcholovým športovým gymnastom, mal talent a bol pripravený trénovať, koľko by bolo treba.
Ale diktátorské praktiky trénera a choré prostredie v socialistickom športovom zväze v ňom lásku k športu zničili. Szabolcs Hajdu skončil skôr, ako by sa na svetovom fóre presadil.

Neskôr šiel študovať na filmovú školu a stal sa jedným z najlepších maďarských režisérov.
To, že sa pred mesiacom pridal k štrajkujúcim študentom, ktorí sa snažia zabrániť tomu, aby Viktor Orbán násilne prevzal kontrolu nad filmovou a divadelnou univerzitou v Budapešti, vychádza z jeho hlbokej skúsenosti s totalitou.
Deň a noc ich podporuje a pomáha im, aby sa nestali aj oni jej obeťou, tak ako kedysi on.
Olympiáda za cenu teroru
Na časy drsných tréningov, keď od trénera dostával nezmyselné bitky, Szabolcs Hajdu nerád spomína. Ale film Biele dlane, ktorý o tom nakrútil, ho vystrelil medzi špičku svetovej kinematografie.