Niekedy odrazu príde kniha, od ktorej neočakávate žiadny šok, a ona, potvora, vás vtiahne do svojich útrob. Akoby ste sa ocitli nečakane uprostred adrenalínovej pouličnej potýčky, okolo vás lietajú nadávky, päste, guľky, rinčia výklady a horia autá. S Annou Burnsovou, autorkou takejto zázračnej knihy Mliekar, sme si písali až tak, že na záver našej konverzácie napísala, že už musí končiť, lebo z toho napíše jednu rozsiahlu esej, ktorá bude aj tak bez konca. Ďakujeme, pani Burnsová, za odpovede.
Váš Mliekar je románom o vzťahu človeka a dejín. O istom predurčení, do ktorého sa rodíme. Je skutočne ťažké žiť v meste, v ktorom kedykoľvek môžu vybuchnúť bomby len preto, že vaša rodina verí niečomu inému ako rodina na druhej strane ulice?
Moja kniha je o živote v spoločnosti, ktorá je pod enormným tlakom, kde sa každý snaží žiť svoje každodenné životy pod neustálym dohľadom a ohrozením násilím, smrťou.
Pri rozprávaní jej príbehu moja rozprávačka odhaľuje, ako hlboko a intímne táto deštrukcia ovplyvňuje každý aspekt jej života, ako sa prepletá hlboko životmi každého okolo nej.
Valerio Massimo Manfredi: Západ je dlžníkom antickej civilizácie Čítajte V tom istom čase pritom ľudia chcú žiť a milovať najlepšie, ako sa len dá, aj napriek krviprelievaniu. V určitom okamihu sa takýto spôsob života prirodzene dostane do bodu, keď sa to zdá normou, aj keď na tom, samozrejme, nie je vôbec nič normálne.
V čom vlastne spočívajú korene nenávisti medzi jednou a druhou bojujúcou stranou v Severnom Írsku? My sme tu, v strednej Európe, tiež prešli náboženskými vojnami, okupáciami, ale nezažili sme nenávisť, ktorá by nás nútila v 20. storočí hádzať po susedoch bomby.
Nenávisť a problémy v Severnom Írsku vznikli pred stáročiami a v rôznych obdobiach zahŕňali bojujúce strany na severe, ako aj v krajine „za vodou“ (Británia) či vo zvyšku Írska „za hranicami“. Takéto pocity nenávisti sú hlboko zakorenené v podrobných krvavých príbehoch o masakroch, zradách, rozdeleniach, hladovaní a brutalite.
Aj keď je pravda, že moja kniha vychádza zo skreslenej verzie Belfastu odohrávajúcej sa v násilnom období sedemdesiatych rokov, napísali mi čitatelia z celého sveta, aby povedali, ako veľmi môžu vzťahovať môj román na svoje vlastné skúsenosti s dospievaním v rôznych druhoch uzavretých spoločností, ktoré mali podobné obmedzujúce podmienky a konflikty.
Predovšetkým zdôraznili emocionálne náklady na život v týchto režimoch a následkom toho represívne obmedzovanie ich životov.
Mliekar svojou neprítomnosťou mien pôsobí občas ako krajina Franza Kafku. Odosobnená, ľudia bez mena pôsobia akoby nedôležito, bezvýznamne. Prečo ste sa rozhodli nedať postavám mená? Aj keď máte v románe pasáž o „dobrých a zlých“ menách.
Máte pravdu, že ste zdôraznili, že celá otázka pomenovania a označovania – alebo ak tak neurobíte – má v mojej knihe obrovskú váhu. Identifikácia veľkej väčšiny postáv v knihe podľa opisu je však iba niečo, čo sa stalo hneď od začiatku.
Moja rozprávačka sa mi jednoducho zjavila, kráčala po ceste a rozprávala mi svoj príbeh. Nepoužívala vlastné mená, takže som si z toho ťažkú hlavu nerobila. Všetko bude odhalené, pomyslela som si, keď budem pokračovať v písaní.
(zdroj: Foto - Archív SME)Mala som svoju „kamarátku na písanie“, ktorej som nechávala čítať časti rukopisu. V jednej fáze a ako experiment som sa pokúsila pridať do pasáže vlastné mená, aby som zistila, aký to bude mať efekt.
Okamžite som pocítila, že to nebolo správne. Túto pasáž som prečítala svojej priateľke a jej odpoveď bola rovnaká ako tá moja. Samotná kniha jednoducho nechcela vlastné mená a myslím si, že by to bola veľmi odlišná kniha – a kniha s úplne iným naratívnym svetom – keby som mená v texte použila.
Román je nepochybne veľkým rozprávaním o vzťahu mužov a žien v „nebezpečnej zóne“,
