Na hlas žien v histórii a aj na to, akú limitovanú úlohu im spoločnosť dávala, sa často zabúda aj dnes. Príkladom môže byť aj snaha niektorých politikov presadiť prísnejší zákon o interupciách. Tá zatiaľ nevyšla, ale čo bude ďalej?
"Je otázne, ako dlho sú ženy schopné proti niečomu takému bojovať. V Poľsku toho schopné neboli," hovorí scenáristka a spisovateľka HANA LASICOVÁ.
Režisérka Mariana Čengel Solčanská natáča historický film podľa jej románu Slúžka o nechcenom mladom dievčati z čias monarchie.
Človeka až zarazí, koľko vecí sa v spoločnosti vôbec nemení, hovorí v rozhovore Lasicová.
Príbeh sa odohráva v období prvej svetovej vojny, keď pätnásťročná Anka z Banskej Štiavnice prichádza pracovať k bohatým majiteľom pražskej vily. Je známe, že ste sa inšpirovali reálnou postavou, bola to pestúnka vašej mamy aj tety.
Jedna vec je reálna postava, druhá vec kniha a tretia film. Jej príbeh sa musel pretransformovať a pri scenári sme sa už dosť odklonili od predlohy. Bola to jedna z mnohých žien, ktoré boli celý život prehliadané, no brali to s pokorou, zažila veci, ktoré možno nie sú zapísané do historických kníh, ale nemalo by sa preto na ne zabudnúť.
Rozprávali vám v detstve o pestúnke Anke často?
Ešte som ju zažila. Nemám v pamäti konkrétny príbeh, skrátka sme vedeli, že keď bola mama malá, starala sa o ňu teta Anka. Spomínam si na dve veci, ktoré vždy z rozhovoru vyplynuli. Prvá bola pokora, ktorú mala voči životu.
Druhá, že sa veľmi nezištne postarala o inú osobu, ktorá potrebovala starostlivosť a doopatrovala ju. To je tiež ženská vlastnosť, ktorá u slovenských žien pretrváva až do dneška. Sú obetavé, často sa starajú aj o úplne cudzích ľudí. O tomto je vlastne aj moja kniha. Mám pocit, že postavenie a cit slovenskej ženy sa nezmenil.
Je to niečo, čo je typické len nám Slovenkám?
Neviem to posúdiť, poznám len Rakúšanov, kde som vyrastala. Tam tento pocit nie je až taký vyvinutý. Poznám aj Francúzky, tie sú tiež iné. Netrúfam si hodnotiť národy, ktoré nepoznám, ale verím, že aj inde sú ženy obetavé.
Tento špecifický kontrast postavenia hornouhorských žien v podunajskej monarchii, ktoré z rôznych sociálnych dôvodov chodievali slúžiť do iných krajín monarchie, vlastne ostal aj dnes. Mnohé ženy stále chodievajú za prácou do Rakúska.
Čo teda táto postava zažíva vo filmovom príbehu?
Je to v istej podobe typický príbeh nechceného dievčaťa z čias monarchie. Ako veľmi mladá, takmer dieťa, ide slúžiť do panskej rodiny do inej krajiny, kde v dome, ktorý kopíruje akýsi žalár národov, zažije nielen odstrkovanie ale aj nečakaný súzvuk s mladou urodzenou slečnou.
Nepôjde o zidealizovaný príbeh tej doby?
Zidealizované tam nie je nič. Bude to aj drsné, také, ako sme si mysleli, že to asi vtedy bolo. V rámci rokov sa takéto príbehy vždy preglazúrovali inou optikou, optimizmom či komunistickými predstavami o robotníckej triede. Aj keď je to historický film, človeka až zarazí, koľko vecí sa vôbec nemení.
Ktoré napríklad?
