Christopher Knight z amerického štátu Maine mal len dvadsať rokov, keď si uvedomil, že už nechce žiť medzi ľuďmi. Rozhodol sa, že sa stratí v lese. Nikomu nič nepovedal, nič neplánoval. Jedného dňa proste zmizol.
Mal so sebou iba základné kempingové potreby, niekoľko zvrškov a trochu jedla. Vykrádal chaty, no bol ako duch, ktorého nikdy nikto nestretol.
Ani raz si nezaložil oheň, aby sa neprezradil, von vychádzal len v noci a nikdy nekradol nič cenné, neminul ani dolár. Kým ho zadržala polícia, podarilo sa mu v lesnej skrýši prežiť dvadsaťsedem rokov.
Jeho príbeh, ktorý nedávno vyšiel aj v slovenčine pod názvom Posledný pustovník, prerozprával americký novinár a spisovateľ MICHAEL FINKEL.
V rozhovore pre SME o Christopherovi Knightovi rozpráva s úctou, nikdy vraj o ňom neuvažoval ako o kriminálnikovi ani o mentálne chorom mužovi.
Keď ste sa dopočuli o príbehu Christophera Knighta, napísali ste mu list do väzenia. Prekvapilo vás, že vám odpísal?
Christopherov právnik mi povedal, že ho oslovilo viac ako 500 novinárov, ktorí s ním chceli nadviazať kontakt. Jediný, komu odpovedal, som bol ja. Za to mu budem navždy vďačný.
Nikam nepatril, preto jednoducho ušiel pred celým svetom Čítajte Áno, väčšinou všetkým hovorím, že to bolo veľké prekvapenie. Ale teraz sa mi žiada dať o niečo pravdivejšiu odpoveď. Sám neviem prečo, možno preto, že už uplynul nejaký čas, odkedy kniha vyšla (v origináli v roku 2017, pozn. red.) a mal som čas o tom premýšľať.
Veľkú časť svojho života som prežil v prírode. Tak ako Christopher Knight, aj ja rád trávim čas osamote. Vyrastal som v Montane, poznám, čo je sneh a mrazivé počasie. Na rozdiel od iných novinárov, ktorí Chrisa oslovili, som mu zrejme ako jediný poslal list staromódnym spôsobom – vlastnoručne napísaný na listovom papieri.
Keď som v schránke videl obálku s jeho odpoveďou, bol som vzrušený a zároveň som to považoval za prirodzenú vec. Jasné, že mi odpísal, ako by mohol urobiť opak?
Ako ste vnímali príbeh o človeku, ktorý strávil osamote v lese 27 rokov?
Som naozaj úprimne zvedavý typ človeka, vždy sa snažím pristupovať k ľuďom, o ktorých píšem, s otvorenou mysľou. Veľa iných novinárov by ho možno hneď odsúdilo ako čudáka a vykreslili by ho presne tak.
Ja som ho tak nevnímal, udivoval ma, nebral som jeho príbeh ako nejakú šou o podivínovi. Keď som dostal od neho prvý list, bol som vzrušený. Polichotilo mi, čo na jeho konci napísal – list písaný ručne je vždy osobný, o obsah nejde.
Ako na vás zapôsobil, keď ste ho prvýkrát stretli na návšteve vo väzení?
