Bratislava ešte vlani žila v októbri Bratislavskými džezovými dňami, postupne na Slovensku vyrástlo viacero džezových podujatí ako One Jazz Day Festival a ďalšie akcie. Dnes máme rúška na uškách a džez len na platniach. Opýtali sme sa riaditeľa Hudobného fondu a výborného džezového gitaristu Matúša Jakabčica, ako vníma súčasnú situáciu – ako muzikant aj ako šéf fondu, ktorý pomáha umelcom.
Koronakríza je pre muzikanta, navyše džezového, horšia ako peklo. Hudba založená na živom hraní, improvizácii, kontakte s divákmi zmizla. Ako dnes ako hudobník žijete?

Otázka má dve roviny. V občianskej rovine sa snažím byť maximálne zodpovedný a dodržiavam všetky odporúčania odborníkov. V rovine profesijnej ma, samozrejme, postihli obmedzenia vyplývajúce z opatrení Úradu verejného zdravotníctva.
Ale vzhľadom na to, že koncertná činnosť tvorí iba časť mojich aktivít, dosahy obmedzení pre mňa neboli také drastické ako v prípade koncertných umelcov, ktorí majú účinkovanie na koncertoch ako hlavný, niekedy jediný zdroj príjmov.
Chýry prinášajú správy, že tak skoro sa koncerty nerozbehnú... Čo si hovoria džezmeni na medzinárodnej úrovni, keďže džez bol, je a – verím, že bude – vždy arénou multikultúrnej komunikácie...
Pokiaľ to môžem posúdiť, nevidím rozdiel vo vnímaní súčasnej situácie medzi našimi a zahraničnými umelcami. Aj v tomto zmysle je korona medzinárodná. Rozdiely sú v podpore, ktorú umelci a súvisiace profesie v jednotlivých krajinách dostávajú ako pomoc v čase krízy.
Až teraz tá praktická otázka – džez bol a je menšinovým žánrom, z ktorého sa žiť dalo, len ak ste fakt boli na pódiu. Z čoho dnes žijú hudobníci?
To je individuálne a závisí to od toho, akým činnostiam sa v rámci hudby venujú. A týka sa to všetkých hudobných žánrov. Ako som spomenul, najviac postihnutí sú hudobníci, ktorí mali jediný príjem z koncertnej činnosti, tí sú postihnutí fatálne.
Špecifikom interpretov je aj to, že musia denne cvičiť (teda pracovať) bez ohľadu na to, či budú mať v najbližšom čase koncerty, alebo nie.