Päťdesiat ľudí v kinosále je vlastne dosť. Niežeby sa ich tam neschádzalo viac, schádzalo, ale len na niektoré filmy a v niektorých časoch. Pritom platí, že ak sa človek vybral do kina na film povedzme dva týždne po premiére, pokojne sa mu mohlo stať, že v kinosále bude sám ako ten kôl v plote.
Aj preto mám rád multiplexy, celkom mi odpadla starosť o to, či sa vôbec bude premietať. Dávno preč sú tie časy, keď nás do kina muselo prísť aspoň päť, prípadne, keď sa štyria skladali na lístok pre neexistujúceho piateho, len aby sa premietalo.
Úplne neobyčajný človek Havel Čítajte Dnes sa premieta aj pre jedného, ba čo viac, možno sa premieta aj pre nikoho, akurát empirickú skúsenosť s tým prirodzene nemám ako mať, ale vraj to tak skutočne je, film sa spustí, aj keď v kinosále niet ani nohy, čo je sama osebe nádherná predstava. Dokonalý film, film existujúci len sám pre seba, film, ktorého existenciu nemusí legitimizovať ani jeden jediný divák.
Bez blockbusterov
Päťdesiat ľudí v kinosále je vlastne dosť, kiež by ich tam tých päťdesiat naozaj prišlo. Na každé premietanie skvelého nového slovenského celovečerného autorského dokumentu Milan Sládek, renomovaného režiséra a scenáristu Martina Šulíka, na vizuálne a myšlienkovo strhujúci dokument FREM Viery Čákanyovej s legitímnym filozofickým presahom, či na surrealizmus oslavujúcu Alchymickú pec, film v najpoctivejšom slova zmysle o živote a diele Jana Švankmajera.
Výnimočné snímky, elitárske, zástupcovia vysokého umenia, ktoré, ak vôbec by sa v ponuke multiplexov objavili, aj tak by viac ako päťdesiat divákov na predstavenie neurobili.
