Meno režiséra PETRA BEBJAKA bude čoskoro celosvetovo známe. Film Správa budú premietať po celých USA, uvidia ho aj vo Francúzsku či na Novom Zélande. Niečo podobné je pre slovenský film raritou.
Príbeh o dvoch Židoch, ktorí utiekli z Osvienčimu, aby podali správu o masovom vyvražďovaní, vybrala Slovenská filmová a televízna akadémia ako najlepšieho adepta v boji o Oscara.
Ide o najväčší filmový projekt, na ktorom Bebjak doteraz pracoval. Považuje však za dôležité, aby filmov s podobnou tematikou vznikalo viac, pretože znovu žijeme v dobe, keď sa do popredia znovu dostáva nezdravý extrémny nacionalizmus.
"Sú mementom toho, aby sme znovu nezlyhali," hovorí v rozhovore pre SME.
Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba boli Židia, ktorým sa podarilo utiecť z vyhladzovacieho tábora. Správa, ktorú podali spojencom, je považovaná za jeden z najdôležitejších dokumentov 20. storočia o zverstvách nacizmu. Prečo film o takej zásadnej veci doteraz nikto nenatočil?
Ľudí, ktorí ušli z Osvienčimského tábora, bolo viac. Ale väčšinou si tak chceli zachrániť svoj život. Wetzler a Vrba mali poslanie. Poslanie priniesť informácie o existencii a fungovaní továrni na smrť.
Ich dokument - ich správa - je výnimočná v tom, že priamo a exaktne popisuje čísla transportov, počty ľudí, celú mašinériu okolo fungovania tábora a spôsobe vyvražďovania ľudí. A práve exaktnosť bola na tom najdôležitejšia.
Čudujem sa, prečo film o ich hrdinstve nenatočili na západe, práva na Vrbovu knihu už dávnejšie kúpil ktosi v Amerike. Dokonca aj Steven Spielberg, keď pripravoval Schindlerov zoznam, sa rozprával práve s Rudolfom Vrbom a získal od neho veľa audio a video materiálu.
V Československu za komunizmu to bolo jasné. Režim mal zvláštny vzťah k celej židovskej obci. A aj celá naša kinematografia mala po revolúcii a následnom osamostatnení veľký problém, aby sa vôbec naštartovala. Trvalo to strašne dlho a boli roky, keď sa nenatočilo nič, žiadny film.
Keď vznikol Audiovizuálny fond, rozbehol sa celý systém a spôsob financovania filmov. Ale aj tak je to taký náročný projekt, že sme ako spoločnosť museli dospieť k tomu, aby sme ho dokázali finančne pokryť. Hľadali sme aj iné zdroje financovania, hľadali sme koproducentov. Tento príbeh si jednoducho zaslúžil byť sfilmovaný.
Filmov z prostredia koncentračných táborov však už vzniklo veľa. V čom medzi nimi vynikne ten váš? Ako ste pristupovali k tomu, aby nebol len jeden z mnohých?
Na to mám iný pohľad. Myslím si, že filmov, ktoré pripomínajú, že sme ako ľudstvo a spoločenstvo absolútne zlyhali a dopustili sme, aby sa moci ujali ľudia, ktorí popierajú základné ľudské práva a prenasledujú svojich občanov, či už za ich vierovyznanie, sexuálnu orientáciu alebo za slobodné vyjadrovanie svojich názorov, musí vznikať viac.
Žijeme v dobe, keď sa do popredia pomaly, potichu znovu dostáva nezdravý extrémny nacionalizmus. Je veľmi dôležité stále si pripomínať chybu, ktorú ľudstvo urobilo práve v tridsiatych rokoch, keď dopustilo, aby sa v Nemecku dostal k moci Hitler so svojimi nacistami. Takže podľa mňa je dôležité, aby takýchto filmov vznikalo viacej. Sú mementom toho, aby sme znovu nezlyhali.
Čím to je, že nad fašizmom a extrémizmom sme nevyhrali ani 75 rokov od skončenia vojny?
