Víťazka ceny Anasoft litera z roku 2015 Veronika Šikulová zostáva aj v novom románe Tremolo ostinato verná svojmu výnimočnému poetickému štýlu. V jej knihe hrá prvé aj druhé, ba aj tretie husle rodina, priatelia a neobyčajne obyčajné radostné čriepky života zachytené očami i ušami v blízkom okolí. Reflektuje rôzne okamihy, aj tie, ktoré sa stali dávno a uviazli v spomienkach ako trepotajúce sa motýle.
V pozadí jemná rozostrená smrť
Ak sa má ľudský život vyrozprávať, potom sa má, môže a musí vyrozprávať aj namaľovať všetko, nielen to, čo vidíme, ale aj čo si o tom myslíme, vieme, nevieme..., píše autorka v jednej z kapitol a verne sa svojich slov drží. Len ona vie, čo je pravda, čo je túžba a čo je fantázia.
Iba v oku veľryby možno objaviť, čo sme tak dlho hľadali Čítajte Jej nezameniteľná lyrika, sem-tam oživená nárečím, znie v diele ako blues, ale smutné a dlhé, ako halgató. Tremolo ostinato je podľa nej románom-nerománom. Zjavujú sa v ňom všetci, čo umreli, spomienky na to, čo kto zažil, čo nik nezažil, čo všetci len zažiť chceli a ožíva hudba, ktorá sa desaťročia prepletala ulicami a ušami Modranov a Dubovčanov.
Okrem ľudí je naplnený stromami, kvetmi, zvieratami, drobnosťami, radosťami i žiaľmi. Píše o všetkom, čo chce povedať, nič nevynecháva, tne nám i sebe do živého. Je veľmi osobná, azda osobnejšia ako kedykoľvek predtým.
